XXX – 30

SONY DSC

Ide to tak strašne rýchlo

ani neviem ako som sa v tom vlaku ocitol

prebudil som sa a sedel som pri okne,

nevediac kam idem, spolupasažieri všetci hluchý

po chvíli vystúpili, v kupé ostali len muchy

a tak tu v chlade sedím sám, 

snáď príde revízor, nech na trasu sa opýtam

ale on stále nechodí a nechodí.

 

Občas mám chuť vystúpiť, nečakať na konečnú

príde mi však, že sa veziem príliš krátko

a čo ak je na konci trasy domov?

Krajina sa v rýchlosti javí rozmazaná

jej ráz sa mení každou chvíľou

sklo medzi mňou a ňou odráža môj charakter.

Blíži sa večer, lom svetla obnažuje moju vizáž čoraz viac

kontúry tváre sú už skoro odhalené.

Keď slnko pobozká horizont

stretnú sa moje oči na skle,

či ostanú sklopené do zeme?

 

160 kilometrov v hodine,

a trasa končí neviem kde

mal by som byť pri rodine,

či miesto jazdy vlakom šoférovať BMW?

Keď ja neviem, a to je problém, že?

Frekvencia stĺpov popri koľajach

udiera do očí jak srdce bije do rytmu

tuc tuc… tuc tuc… tuc tuc… tuc tuc…

sekundy života začali plynúť exponenciálne

slnko zapadlo a ja som v kupé privítal tmu.

 

Som unavený, zrazu klope ktosi na dvere

tácka s prekvapením snáď k životu ma preberie.

Dvíham poklop, beriem príbor, sústa pohlcujú moje ústa

na dorte sviečka, jej plameň ma mámi, oťažievajú mi viečka

V duchu kričím, “A čo teraz?” 

podo mňou sa rozprestiera priepasť.

Neviem, možno stačí sa len prespať?

_1060463x

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *