Vnútri [2]

_1060037

slniečko krásne svietilo a vynímalo sa nad mestom. Znova som dostal chuť na niečo pod zub, čo bolo pomerne zvláštne.

 

Potil som sa ako špongia a pred očami som mal mžitky z ostrého svetla. V ústach som ešte stále mal pachuť reverzného sendviču. Bolo nehorázne teplo, až do tej miery, že môjmu internistovi sa určite muselo štikútať. Iba turista alebo idiot by povedal, že slniečko krásne svietilo a vynímalo sa nad mestom. Znova som dostal chuť na niečo pod zub, čo bolo pomerne zvláštne. Predpokladal som, že ani pri tomto úpeku grcka z toho čo som zjedol pred pol hodinou ešte nestihla na chodníku zaschnúť.

 

Mal som chuť vyzliecť sa do hola a utekať nech aspoň cítim náznak jemného vetríku na svojom tele. Nebol som však až tak zmyslu zbavený, aby som sa nedokázal ovládať, napriek tomu, že trip bol v plnom prúde. Uvedomoval som si, že som na vzduchu, no asi v dôsledku drog mi prišlo, že všade kde idem cítim nepríjemný smrad zatuchliny – stále mi po hlave behalo, že ide o moje nohy. Moje telo bolo ekosystémom nielen interne, ale aj externe – chlpy sa mi ježili a ako slnečnice sa otáčali za slnkom aby nabrali čo najviac energie. Každý krok sprevádzal neznesiteľne hlasitý čvacht mojich spotených nôh v sandáloch – stále to však bolo lepšie, ako mať v nich ponožky. Potil som sa ako špongia a pred očami som mal mžitky z ostrého svetla. V ústach som ešte stále mal pachuť reverzného sendviču. Bolo nehorázne teplo, až do tej miery, že môjmu internistovi sa určite muselo štikútať. Iba turista alebo idiot by povedal, že slniečko krásne svietilo a vynímalo sa nad mestom. Znova som dostal chuť na niečo pod zub, čo bolo pomerne zvláštne. Predpokladal som, že ani pri tomto úpeku grcka z toho čo som zjedol pred pol hodinou ešte nestihla na chodníku zaschnúť. Ľudia okolo na mňa zazerali, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo som bol cudzinec. Ja som si však paranoicky nahováral, že vedia že som na drogách a chcú ma udať polícií. Aj decká na ihrisku sa prestali hrať keď som išiel okolo. Cítil som sa ako monštrum v zajatí mesta a svojej vlastnej biológie. Tieň bytoviek bol jediným priestorom kde som ešte vedel existovať, slnečné lúče sa stávali smrteľnými. Zdvíhal som hlavu k oblohe a dúfal som. že zástup budov nikdy neskončí.

 

Po prestávke som vyšiel z bungalovu na scénu do toho nehorázneho tepla. Nebolo to nič príjemné, ale ruku na srdce, kariéra herca ešte stále patrí k tým lepším, a ľutovať sa nie je zrovna na mieste, obzvlášť keď vám platia milióny dolárov. Naviac som sa aspoň o to viac mohol vcítiť do role feťáka, ktorý sa ocitol na tripe v cudzej krajine a je mu neskutočné teplo. Scéna sa mala začať o päť minút a tak som si šiel do neďalekého automatu ešte narýchlo šupnúť jednu kávu. Vypil som ju na ex, a pomaly som sa odobral na plac. Za iných okolností by ma čakala ešte zastávka u maskérky, ale u potiaceho sa feťáka bol akýkoľvek makeup úplne zbytočný. Pomaly som kráčal pred kamery a rozmýšľal som či to bol dobrý krok. Išlo o film, ktorý nemal obrovský rozpočet, bol to ale jeden z tých kúskov, za ktorý si herci zvyknú odnášať domov sošky do zbierky. Peniaze neboli úžasné, aspoň teda na to čo som dostával obvykle. Scenáristi i režisér sa tvárili, ako keby prišli s niečím špeciálnym a výnimočným – ja som videl iba menej vtipnú prerábku Strachu a hnusu v Las Vegas, zasadenú do iného prostredia, kde brať drogy v spoločnosti zase nie je až tak akceptované. Natáčalo sa v štúdiach v Pinewoode a na mieste v Maroku, kde sa práve moje potné žľazy pripravovali v 43 stupňoch na svoju rolu. Celý film bol silne inšpirovaný Burroughsom a Thompsonom, no s menšou dávkou humoru a lacnejším scenárom. Agent však trval na tom, že je to pre mňa skvelá príležitosť, a že v súčasnosti by už každý serióznejší herec, ktorý točí obrovské veľkofilmy, mal mať v zásobe aj zopár komornejších drám – ak teda chce aby jeho kariéra vydržala viac ako jednu dekádu. Neprostestoval som, tie komiksové sračky už ma aj tak nebavili, a peňazí som mal nazbieraných až až. Režisér sa do ampliónu opýtal, či sme nachystaní, a či môžeme začať. Všetci sa v zhone odobrali na svoje miesta, čo trvalo necelú minútu a klapkár sa presunul pred kameru. Poďme na to, oznámil režisér a zvuk klapky odštartoval celú tú ilúziu. Vychádzal som z budovy zatiaľ čo ma kamera sledovala zo zadu. Ihneď ako som vyšiel na ulicu, oslepilo ma ostré slnko a dal som si ruku pre oči. Bolo to otravné, a tak som to aj mal hrať, takže podmineky boli pre mňa viac než dobré. Vyšiel som na chodník a zasiahlo ma ostré slnko. Kamera sa okolo mňa krútila vo veľkom detaile, aby snímala každý mokrý fliačik potu na mojom oblečení, a každú kvapku stekajúcu po mojej tvári. V hlave som si začal premietať monológ zo scenáru, aby som vedel zahrať čo najpresvedčivejšie to čo som mal. Vžil som sa naplno do postavy a už to išlo. “Mal som chuť vyzliecť sa do hola a utekať nech aspoň cítim náznak jemného vetríku na svojom tele. Nebol som však až tak zmyslu zbavený, aby som sa nedokázal ovládať, napriek tomu, že trip bol v plnom prúde. Uvedomoval som si, že som na vzduchu, no asi v dôsledku drog mi prišlo, že všade kde idem cítim nepríjemný smrad zatuchliny – stále mi po hlave behalo, že ide o moje nohy. Moje telo bolo ekosystémom nielen interne, ale aj externe – chlpy sa mi ježili a ako slnečnice sa otáčali za slnkom aby nabrali čo najviac energie. Každý krok sprevádzal neznesiteľne hlasitý čvacht mojich spotených nôh v sandáloch – stále to však bolo lepšie, ako mať v nich ponožky. Cítil som sa ako špongia a pred očami som mal mžitky z ostrého svetla. V ústach som ešte stále mal pachuť reverzného sendviču. Bolo nehorázne teplo, až do tej miery, že môjmu internistovi sa určite muselo štikútať. Iba turista alebo idiot by povedal, že slniečko krásne svietilo a vynímalo sa nad mestom. Znova som dostal chuť na niečo pod zub, čo bolo pomerne zvláštne. Predpokladal som, že ani pri tomto úpeku grcka z toho čo som zjedol pred pol hodinou ešte nestihla na chodníku zaschnúť. Ľudia okolo na mňa zazerali, s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo som bol cudzinec. Ja som si však paranoicky nahováral, že vedia že som na drogách a chcú ma udať polícií. Aj decká na ihrisku sa prestali hrať keď som išiel okolo. Cítil som sa ako monštrum v zajatí mesta a svojej vlastnej biológie. Tieň bytoviek bol jediným priestorom kde som ešte vedel existovať, slnečné lúče sa stávali smrteľnými. Zdvíhal som hlavu k oblohe a dúfal som. že zástup budov nikdy neskončí.” Cut.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *