5 Rokov tohto blogu

_1020755

Keď som pred piatimi rokmi zakladal tento blog, mnohé veci boli iné, a mnohé rovnaké. Bol som študent, mal som viac ideálov, ale bol som menej človekom ktorým som teraz. Býval som prvýkrát v živote na priváte s priateľmi a s frajerkou. V priebehu toho jedného roka som nakreslil snáď cez 400 obrázkov, prvýkrát v živote som hral Dark Souls, a príležitostne som fotil. Pred týmto blogom som mal ešte jeden iný blog, ale bol nekoncepčný a nedával mi zmysel, a hoci čísla pomaly rástli, vykašlal som sa naň. Mal som trochu inú ideu a tú som chcel realizovať. Oslovil som zopár priateľov, či by nechceli so mnou robiť blog, primárne o hudbe. To bol začiatok – tento blog mal byť iba o hudbe a všetkom čo sa jej týkalo. Primárne som s touto ideou oslovil Luba a Ivana, no hneď po začiatku som do toho zamontoval aj Petra, Ivana a Simonu. Bolo to trápne, to hej – a za tie roky sa to moc nezlepšilo. Zo začiatku to bolo naozaj iba o hudbe, a písal som články ako keby robím nejakú osvetu – naivne som si myslel, že možno môžem ukázať ľuďom niečo čo nepoznajú a čo by sa im mohlo páčiť. Haha. Sladká mladosť. Bolo to naivné, a myslím že okrem mňa tomu neveril nikto zo zúčastnených, čo sa aj podpísalo na ich frekvencií príspevkov – dobrý odhad, aspoň sa nestihli namočiť do tej trápnosti tak ako ja (okrem Petra, ten sa snažil, bol asi príliš mladý na to aby videl, že to nemá zmysel). Postupom času sa k obsahu pridal aj film a občas aj nejaká selekcia obrázkov. Vtedy som premigroval blog na vlastnú doménu, články všetkých presunul pod môj vlastný alias a tým pádom som ich nadobro odstavil od prístupu. Bol to rozumný krok, pretože to čo sa z tohto blogu stalo v posledných dvoch – troch rokoch by pod svojím menom nechcel mať snáď nikto :). Od hudby a filmu sa to čoraz viac presúvalo k osobným experimentom s písaním, ktoré nie sú ani dobré ani ich (našťastie?) skoro nikto nečíta. Ale s tým zároveň prišla aj sloboda, ktorá mi dáva chuť ísť ďalej. Našiel som sa v tom, a mám to rád. Rád píšem tie lacné básničky a prózy s pravopisnými chybami. Dávam do nich kus seba, nech už to znamená čokoľvek. Niekedy trollujem a experimentujem, používam iróniu. Inokedy som až strašidelne úprimný – napr. niektoré básne. Písať ma baví, a viem že existuje aspoň pár ľudí, ktorí si to občas prečítajú a sú za to aspoň troška radi. A to je fajn. Vždy mám chuť vymyslieť niečo čo tu ešte nebolo, a pridať nejaký ten typ “kontentu”, ktorý by to oživil. Takto som pridal zo začiatku filmy, potom Pikto, potom náhodné poviedky, sériu o dealerovi, tento rok som začal písať básničky, chcel by som spraviť niečo so sériou Vnútri, možno oživiť momentálne mŕtvu sériu Čo bandcamp dal. Baví ma to skoro všetko, ale je to časovo náročné. Hoci to tak možno nevyzerá, aj stupídna básnička alebo hociaký článok skrývajú väčšinou minimálne hodinu alebo dve práce, u väčších kúskov ako rebríčky a iné sračky ide o hodín mnoho. Aj preto je tá frekvencia postov možno horšia ako by mohla byť. Na druhej strane, koho to trápi? Tých 5 ľudí čo si to tu občas prečíta určite nie. A aj to je tá sloboda. Od začiatku sa tu čísla vlastne vôbec nepohli, číta to tu rovnako veľa ludí ako pred piatimi rokmi. Keby sa mám riadiť popularitou, už by to tu nebolo tak 4 roky. Ale ja to robím hlavne pre seba, a to by sa nedalo, keby tu majú prispievať aj iní ľudia. Je to pre mňa terapia, zábava, možnosť písať, bilancovať, skúšať blbosti. Je to môj priestor a som rád že ho mám. Dúfam, že ma to ešte chvíľu bude baviť. A dúfam, že si udržím toho idiota v sebe, ktorý tento blog pomáha vytvárať. Keď som bol totižto seriózny, boli tu ešte väčšie sračky ako teraz. A dúfam, že sa aj do budúcnosti nájde tých päť ľudí ktorých ten idiot bude zaujímať.  Ďakujem a nazdravie.

 

PS: áno, táto stránka má  instagram a je po anlicky. A?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *