L.

10270557_306383186183330_5234563986980943041_n

Neosprchovaný už niekoľko týždňov, začínal som mať pocit, že tie muchy na mňa nesadajú preto lebo by tu bolo tak vlhko a teplo, ale preto lebo mám na sebe tony špiny, ktoré smrdia ako plesnivá bielkovina. Bol som na dobrodružstve, ktoré som si vysníval pred zopár rokmi. Pravda bola taká, že moje sny pravdepodobne režírovala nejaká krehká duša, ktorá si pravidelne na dejepise v siedmej triede mýlila slová luxus a kuklux. Miestami som nevedel pochopiť ako som sa dostal do takýchto sračiek, fakt však je, že internet je neraz pri plánovaní cestovania zradným nástrojom. Každý ukazuje len tie pekné zábery, nádherné hory, čisté a pohodlné apartmány a pláže panenské, ako olivový olej lysovaný v neďalekej rodinnej malovýrobe. Že na pláž treba ísť cez skalnatý terén, a dotyčný dostal krvavé otlaky, to  už väčšinou tí posh hip travel bloggeri nespomenú. Bol som na cestách už tretím týždňom. Bolo to prvýkrát kedy som sa vybral mimo krajinu na dlhší čas, od momentu keď som sa začal živiť predajom trávy. Cítil som, že som unavený tým všetkým, a potreboval som pauzu. Potreboval som zažiť niečo nové, niečo čo ma prebudí z každodennej rutiny. Za tie roky sa mi podarilo nazbierať nejaké peniaze, aby som si mohol dovoliť skutočnú dovolenku a nie len týždňové posedenie pri mori a zaspávanie za upokojujúceho spevu cikád. Chcel som dobrodružstvo. Chcel som cestovať. Spoznať ľudí a svet, a vrátiť sa domov s množstvom fotiek. To boli plány. Vznešené, to určite. Prepotil som však už drvivú väčšinu oblečenia a nohy nevládali chodiť už druhý deň. Zrazu sa tie veľkolepé predstavy o cestovaní nezdali až tak fajn. Nedalo sa pochybovať o tom, že to čo som zažil za posledné tri týždne bolo transformujúce a silné. Mal som však taký dojem, že väčšinu z tých zážitkov som kľudne mohol zaradiť do kolonky nepríjemných. Samozrejme, aj tie sú užitočné. Aj tie si človek zapamätá do smrti. No napriek tomu som sa sám seba pýtal, či boli nutné. Nemal som pocit, že by som sa ako človek zlepšil, alebo posunul niekde inde. Naopak. Netúžil som po ničom inom, len znova sedieť v močiari v karavane, pofajčievať a pozerať staré animované rozprávky, čakať na zákazníkov, občas si s nimi vypiť a zabaviť sa. Z tohto pohľadu toto dobrodružstvo asi splnilo to čo som čakal. Začal som mať znova rád svoj starý život, čo bola vec, v ktorú som ani príliš nedúfal, aj keď bola nepochybne žiadaná. Aká bola však cena? Bol som dobitý ako túlavý pes v ghette. Špinavý, doštípaný od komárov, nohy som len tak tak vliekol za sebou. Nevedel som poriadne ani kde som, a ani kde chcem ísť ďalej. Predo mnou som mal ešte tri týždne do odletu, a väčšinu mojich myšlienok okupoval domov. Cítil som sa sám a unavený, ako keby som práve prekonal chemoterapiu. Napriek tomu som cítil odhodlanie výlet dokončiť, nevzdať sa a neodísť skorším lietadlom. V konečnom dôsledku som nemal jasný plán, a keby zúfalosť skutočné uderí, vždy som mohol ostať týždeň na jednom mieste a aspoň čiastočne sa zregenerovať. Lokálni ľudia takmer vôbec nerozumeli angličtine – čo bol presný opak toho čo som sa pred cestou dočítal na internete. S problémami som sa stretával už aj pri jednoduchých činnostiach ako bolo objednávanie si jedla. Napriek tomu som sa vždy nejak rukami a nohami dokázal dostať k vytúženému výsledku v podobe hotelovej izby alebo večere. V určitom ohľade som sa tu cítil ako doma – miestni žili pomalým a lenivým životom, vzduch bol vlhký ako v močiari, a komáre ma tiež až tak neprekvapovali. Problémy s dorozumievaním mi neraz dali spomenúť na dofetované večerné rozhovory, kedy sa ľudia nevedeli vykoktať zo svojich myšlienok tak, aby ich boli druhý schopní pochopiť. V podstate som žil v obrovskej verzii močiaru u mňa doma. S jedným rozdielom – nebol som tu doma, ale ocitol som sa v úlohe hosťa. Krásna krajina ktorú som spoznával pri nekonečných cestách neklimatizovanými vlakmi a autobusmi bola jedným z najväčších pozitív. Akonáhle som sa však blížil k ďalšej malej dedinke alebo mestu, zdvíhal sa mi žalúdok od strachu. Prírodu poznám dôverne, žijem v nej už dlhé roky.  A hoci sa príroda líši faunou a flórou, najväčší kultúrny šok zažije človek vždy v meste. Iný životný štýl, iné zvyky, iné typy ľudí. V mestách je všetko iné, od bezdomovcov, až po štýl a obsah billboardových reklám. Mestá sú strašidelné, čo som si potrvrdil po štyroch dňoch, keď ma počas noci pri kľudnom jedení okradla partička o mobil a bundu. Mobil bol už starší, a za krádež bundy im ďakujem ešte teraz – s mojím strachom zo zimy som to pred výletom evidentne prehnal. Po troch týždňoch som prešiel asi 9 hotelov, a 6 krát som spal pod holým nebom. Štípance od komárov ma prestali trápiť asi po treťom dni. Mobil som si kúpil nový na druhý deň po krádeži, a presne toľko mi vydržali aj moje topánky. Zodral som ich za päť dní. Teraz už som bol na treťom páre. Boli to síce neočakávané výdavky, ale pred odchodom som sa ustil, že o peniaze núdzu mať nebudem. Prvých 8 dní som sa snažil držať pôvodného plánu a cestoval som viacmenej popri rieke. V maličkom mestečku som natrafil na žobráka, ktorý si chcel zobrať moje zodraté topánky, ktoré som mal stále prevesené na batohu, nakoľko som ich nestihol vyhodiť. Bol nesmierne šťastný keď som mu ich daroval, a hoci sme si nerozumeli ani slovo, zaviedol ma za roh do malej syrárne, kde mi majiteľ ponúkol polovičnú zlavu na všetko. Bolo to krásne gesto, ale bez chladničky som si nemohol dovoliť kupovať prebytok syru, a tak som si zobral iba malý kúsok, nejaký druh o ktorom som nikdy nepočul. Až večer som zistil že je hnusný, pravdepodobne preto lebo bol z kozieho mlieka. Tá chuť sa nedala zameniť, a nenávidel som ju už od detstva, keď som na prázdninách u babky musel píjavať mlieko z kozy, ktorú choval dedko. Prvé dni som záťaž batohu až tak nepociťoval, no po týždni sa váha batohu v mojej hlave zdvojnásobila a moje plecia dostávali riadne zabrať. Na výlet tohto typu som nebol pripravený ani náhodou. Napriek tomu som sa dostal až sem. Dedina cez ktorú som prechádzal bola už 27. na tomto výlete. Išlo o jednu z tých väčších a už z úbočia hory naproti bolo vidieť, že sa v nej bude určite vyskytovať nejaký hotel. Ten som práve teraz hľadal už dobrých 20 minút. Túžil som po spánku, bol som vyčerpaný a na dne so silami. Včerajší záchvat beatnictva ma prinútil až k roleplayingu na Jacka Kerouca, a tak som sa ako blázon potajme odviezol na nočnom priemyselnom vlaku o dobrých 150 km smerom na juh. Nemal som poňatie čo mi hrozí ak by ma prichytili. Pripadal som si neskutočne hrdinsky a odvážne, rovnako ako aj hlúpo. Isté však bolo, že som sa bál tak, že som počas trojhodinovej jazdy vlakom nedokázal zažmúriť oko ani na sekundu. Vlak išiel našťastie celú cestu relatívne pomaly, a tak som nadránom zoskočil akonáhle som uvidel nočné svetlá blízkeho mesta. Napriek malej rýchlosti, som dopadol nepríjemne na členok, ktorý som si jemne vytkol alebo narazil. Nešlo o nič hrozné, no napriek tomu celková únava a ťažká batožina spôsobili, že už som ho mal v topánke mierne opuchnutý. Najviac zo všetkého som však túžil po sprche. A bolo mi úplne jedno, že voda bude studená. Po troch týždňoch už som to bral ako štandard, a naviac to pri miestnych teplotách pôsobilo ako príjemné ovlaženie. Takisto som sa nemohol dočkať, ako si dám nabiť baterku do foťáku, a pozriem si fotky za posledné tri dni. Fotenie bola jedna z vecí, na ktorú som sa tešil najviac. A ako jedna z vecí ma aj nesklamala. Mal som pocit, že som nafotil viac dobrých fotiek ako za posledných šesť mesiacov doma. Ako som kráčal po poloprázdnych uliciach s vidinou hotela za rohom, znova som si spomenul na domov. Och domov. Tak som túžil mať toto všetko za sebou, a zabaliť sa do komfortu mojich každodenných dní. Život doma bol krásny. Niekedy človek na to môže popri všetkom zabudnúť. Prestane si vážiť niečo, čo považuje za samozrejmosť. Ja som tiež išiel na tento výlet za dobrodružstvom, a rozhodne som nečakal, že domov si budem vážiť po príchode o toľko viac. Napriek tomu som už v polovici cesty vedel, že tomu tak bude. Ako som však v posledných dňoch pri tom nekonečnom kráčaní rozmýšľal, zistil som však aj jednu nepríjemnejšiu vec. Cez všetky tie bolesti, špinu, nechuť, nedorozumenia, únavu a pot som cítil, že som na tomto výlete zažil niečo, čo mi bude doma chýbať viac ako som si bol v živote ochotný pripustiť. Možno nebolo všetko ideálne, a možno som sa väčšinu času cítil ubitý a na konci s dychom. Od začiatku výletu som však cítil, že som slobodný ako nikdy predtým. Bál som sa, že keď sa vrátim domov, budem chvíľkovo a dočasne šťastný, ale po určitom čase mi tá sloboda začne chýbať. A čo potom? Bolo skoro hodnotiť, domov som sa tešil, a nechcel som predbiehať dianie. Niečo vnútri mi však hovorilo, že som prežil niečo, čo mi navždy zmenilo život.

 

Hotel som našiel neďaleko kostola na malom námestí. Na recepcii ma privítali slušnou angličtinou, a do desiatich minút som sedel v svojej izbe. Bola to maličká izba pre dvoch, zariadená starším nábytkom, s vlastnou toaletou a sprchou. Veci som si zhodil na posteľ, vyzliekol som sa a dal som si studenú sprchu, hoci teplá voda prekvapivo tiekla tiež. Po osprchovaní som si ľahol na posteľ. Dal som si nabíjať foťák, a zároveň som si začal prezerať fotky. Ležal som nahý na posteli, hľadiac smerom nahor na displej foťáku a na vnútornej strane stehien ma začalo niečo svrbiť. Reflexne som mykol nohou, v nádeji že ide o muchu, ktorá pri pohybe odletí. Šteglenie však neprestávalo a tak som sa zdvihol aby som sa pozrel čo sa deje. Na ľavom stehne sa mi premávali dvaja mravci. Pozrel som sa na nich, na pár sekúnd som sa zasekol a potom som ich zabil jedným švihom ruky. Zodvihol som prikrývku, a na posteli som našiel ešte ďalších troch alebo štyroch mravcov. Na sekundu som sa zamyslel a usmial som sa. Otvoril som okno a pozrel som sa von. Bol som šťastný.

 

************

Čakal som na Lydiu už asi 15 minút. Nebol som prekvapený, vždy meškávala. Bol som však ešte mierne dofajčený, a tak čas bežal pomalšie ako by som chcel. Hip kaviareň v ktorej som sa práve nachádzal naviac nemala wi-fi, a tak bolo čakanie o to únavnejšie. Dostavila sa nakoniec asi s 20 minútovým meškaním, v olivovom kabáte s elegantnou koženou kabelkou y hnedej kože.

– “Čau, sorry že meškám…”

– “Ahoj, nevadí.”

Lydia začala vyťahovať z kabelky jej mini notebook a netrpezlivo sa obzerať za bar po obsluhe, hoci prišla ešte len pred desiatimi sekundami.

– “Tak čo, čítala si to? Môže byť? ” opýtal som sa a cítil som, že sa mi pomaly ale isto začínali od nervozity potiť ruky, ako keby to robím prvýkrát.

– “Bolo to moc fajn, páčilo sa mi to. To s tým vlakom sa ti fakt chcelo riskovať? Veď ťa mohli zavrieť ty pako. Videl si niekedy dokument väzni v cudzine?”

– “Videl, ale neboj. V skutočnosti to bol iba dopravný vlak a v noci som stratil lístok, takže som teoreticky išiel na čierno. Raz si mi ale povedala, že správny travel blogger by mal vždy trochu preháňať, nie?”

– “No veď hej, máš pravdu. Tie decká čo to čítajú potrebujú niečo čo im dá pocit, že cestovanie im prinesie niečo výnimočné. Inak by nikto necestoval. To je  celý koncept travel blogov – dať tým lenivým ľuďom dôvôd prečo by mali zdvihnúť svoju riť a niekde odísť. To je na tom tá služba čo robíš svetu. A u nášho blogu je nejaký vyhradený názor o to dôležitejší – sám vieš, že nechceme opakovať tú istú sračku čo už každý čítal sto krát. Náš blog má mať názor, a chce byť trocha iný.”

– “Veď hej, aj keď ešte stále sa mi nepodarilo zbaviť toho pocitu, že je to iba jeden veľký ojeb. No nie je to nechutné?”

– “Záleží od toho kde stojíš. Svojim spôsobom len dávaš ľuďom o jeden sen naviac. O sen, ktorý z nich môže urobiť lepších ľudí. A to je celkom fajn, nie?”

– “Asi máš pravdu. Len je mi ťažké uveriť, že sa z nich niekto lepším človekom aj stane. A čo keď nejaký dement naozaj skočí na nákladný vlak načierno a zavrú ho, alebo sa nedajbože zabije… to už len bude inšpirácia, že?”

– “Snáď sa niečo také nikdy nestane. Na druhej strane, pozri sa na to takto – radšej keď niekto z tých ľudí umrie v nádeji, že si plní svoj sen, ako by mal zomrieť na infarkt zo žrania hranolkov v jeho dokonalom dizajnovom interiéri. Prachy vyhodené na cestu sú pre svet vždy lepšie ako keď sedíš doma, aj keby si mal pri tom skapať ” povedala Lydia a nežne sa popod nos usmiala zatiaľ čo prichádzala čašníčka s nápojovým lístkom.

– “Dám si kapučíno, ďakujem. A veľký pohár vody k tomu.”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *