G.

10270302_306383166183332_1957731525817718546_n

Sedím v kine v poslednej rade.  Nemusím vždy sedieť úplne vzadu, ale mám to najradšej. Je to skvelý pocit, môcť vidieť nielen plátno, ale aj všetkých ľudí pod sebou, a zároveň nebyť videný. Zážitok z kina je pre mňa vždy mágiou, už od malého dieťaťa. Keď som mierne dospel, nemal som však dosť peňazí na to aby som do kina mohol chodievať, a mal som dni naplnené inými druhmi zábaviek. Ako som však dospel, a začal si zarábať prachy, postupne som sa do kina vracal častejšie a častejšie. Jedného dňa som sa pristihol pri tom, že pri začiatku filmu som pocítil niečo magické. Bol to ten pocit, ktorý som prežíval ešte predtým ako som odišiel z výšky, keď som si razil svoje hardcore cinefilské obdobie. Pocit toho, že filmy sú niečím zásadným. Tento pocit som nemal už dávno a mal som z neho radosť. Cestovával som vlakom a do diára som si písal poznámky o filmoch, rozmýšľal som o údele obrazu na tomto svete, a v hlave som si rozoberal filmové postupy mojich milovaných diel. Bol som nadšenec, ktorý tomu všetkému veril. Veril som, že film má silu zmeniť človeka, a každým pozretím filmu sa z človeka stáva lepšia bytosť. Nepochyboval som o tom. Nemohol som, mal som za sebou armádu ľudí, ktorých život ani nepripúšťal inak. Godard, Antonioni, Tarkovskij, Wong Kar Wai, Greenaway, Herzog, Vertov, Brakhage, Kubelka, Tarr a stovky iných géniov, ktorý verili, že pozerať sa na tie obrazy má zmysel. Vzhliadal som k týmto umelcom, pretože bolo očividné, že životu rozumejú o stupienok viac ako bežný človek akým som bol ja. A vedel som, že múdrym ľuďom treba veriť. Hltal som každý jeden obraz so zatajeným dychom, rozprával som sa o filme pri každej príležitosti, čítal som o ňom. Žil som filmom, a prinášalo mi to do duše šťastie. Ako som tak ten jeden deň sedel v kine, všetko sa mi to vrátilo. Zrazu som cítil, že film je niečo, čo je pre tento svet nielen dôležité, ale priam nevyhnutné. Pozeral som sa na hlavy ľudí, ktorí sedeli v radách predo mnou, a hoci som im nevidel do očí, vedel som, že sa im v nich zračí očakávanie najbližšieho filmového zážitku. Videl som ako si šepkajú do ucha veci o filme. Videl som ako nadšene debatujú po tom ako film skončil pri východe zo sály.  Bolo to krásne. Film zrazu dostal znova zmysel, znova som pociťoval potrebu vrátiť sa k nemu. Najbližších zopár mesiacov som sa snažil doma pozerať mnoho filmov, no takmer nikdy sa mi nepodarilo dosiahnuť podobného pocitu ako vtedy v kine. Zistil som, že som podobný pocit prežíval oveľa viac v kine ako doma, že to nebolo až tak úplne o filme, ale o celej skúsenosti z kina. Obrovské plátno a skvelý zvuk, a predovšetkým svetlo. Lumiére. V kine sa nikto nepýta, či budete pozerať film potme. V kine nikto nezasvieti lampičku. Je tma, pretože je nutné vidieť svetlo, a to sa dá len v jeho neprítomnosti. Svetlo vrhané projektorom na plátno spätne reflektujúce divákov ako zrkadlo. Každý film je odrazom jeho diváka. Le Mépris, Godard. O koľko som bol múdrejší len vďaka filmom. Kde by som bez nich bol? Nevedel som si to ani len predstaviť. Ten pocit, keď sa začne premietať film, a svetlá zhasnú, je pre mňa podobný pocit ako keď sa dieťa ide na vianoce pozrieť pod stromček. A podobne ako na Vianoce, ľudia si do kina nenosia svoje problémy. A keď aj áno, nerozprávajú sa o nich. V kine sa mlčí. Kino je posvätné, je to svätostánok filmu, a neželajte si naštvaných divákov ak v ňom budete robiť bordel. V skutočnom kine sa rešpektuje film, nechodí sa do neho najesť ani bozkávať. V skutočnom kine sa nechodí prežívať romanca, pretože samotný film v prítomnosti druhého je špeciálnym zážitkom. Moment zdieľania filmu, v priestoroch ktoré sú na to určené, môže byť až spirituálny zážitok. Keď je človek na filme sám, úplne sa do sveta vytvoreného režisérom ponára, a prestáva vnímať okolitý svet. V prítomnosti druhého sa po zhasnutí svetiel uzatvára tajný pakt o tom, že sa práve ide spoločne prežiť niečo špeciálne. Ľudia si idú pozrieť príbeh, prežiť zážitok, idú sa zabaviť alebo zmúdrieť. Kinematografia je pre jedinca neoceniteľnou pomôckou. Má možnosť obohatiť mu život nevídanými spôsobmi. Vedel by som pred svojou prvou láskou aká bude komplikovaná, keby mi už predtým jej idea nebola priblížená cez desiatky filmov? Určite nie. Vedel by som o unikátnych zvieratách a miestach na tejto zemi, bol by som dostatočne empatický nevidieť množstvo filmov, ktoré mi ukázali silné príbehy, z ktorých mi neraz navlhli oči? Prežil by som toľko krásy, a vedel by som ju tak oceniť aj bez toho, aby som sa neustále vracal k tej postupnosti nehybných obrázkov premietanej v ľubovoľných rýchlostiach? Nemyslím si. Vedel by som vôbec ako dieťa ako vypadá more? Bez obrázkov určite nie. Napriek tomu je toto médium cenný nielen pre jednotlivca. Podobne ako hudba má aj dar spájať ľudí. Je nádherné zdielať filmový zážitok s niekým druhým v kine, a prežiť niečo špeciálne. Sú to veci, na ktorých možno budovať časti vzťahov. Výnimočné momenty v životoch ľudí, ktoré im dávajú silu ísť ďalej. Je dôležité pozerať filmy, vždy a všade, predovšetkým však v kine. Pozerať filmy doma je pohodlné. Človek môže šuchotať a jesť koľko chce, nemusí brať ohľad na iných, je v pohodlí domova a nechce sa mu venovať taká pozornosť. A tak sa obrazovke mnohokrát nedostáva toľko pozornosti ako v kine, a to je škoda. Čím som starší, tým viac cítim, že film, to je predovšetkým kino. Anglický názov cinema dáva oveľa väčší zmysel. Ostatne aj slovenský, kinematografia. Pretože základom kinematografie je stále kino. Možno to tak nebude navždy, a už teraz je kino masívne na ústupe. Vždy sa však nájde zopár ľudí, ktorý chcú trošku viac ako len sedieť doma v obývačke a po pukancoch prespať polovicu filmu. Stále sa ukazuje, že inštitúcia kina je špeciálna a že má zmysel. A som rád, že som na ňu nezanevrel, rovnako ako som nezanevrel na film. Stále si ho rád pozriem dofajčený, ale film nie je len o tom, že sa naňho dá pozerať ako blbec a nevedieť o čo ide, hoci i to je často príjemné. Film je však omnoho viac. Som rád, že som jeho súčasťou, a dúfam že sa do kina budem rád vracať pokiaľ budem vládať chodiť.

Pri prvej reklame sa z toalety vrátil Gabe. Prisadol si na pravú stranu, pretože tak sme sedávali vždy. Tešili sme sa. Pozreli sme si ešte zopár reklám, a tesne pred stlmením svetiel vyšiel na pódium majiteľ kina. Začal sa ospravedlňovať, ale vraj im na poslednú chvíľu nastal problém s premietačkou, a tak miesto filmu musia premietať z digitálu. Uistil nás však, že náhradný film Amélia z Montmartru je v žoviálnosti a prístupe k postavám veľmi podobný ako skoré Godardove filmy – pôvodne totiž mali premietať Bande á Part. Gabe mi podráždene zašeptal do ucha, že si ide vypýtať vstupné späť – vraj prišiel na Godarda, a nie na nejakú kokotskú komédiu bez štipky nápadu. Povedal som mu, že ja to teda asi skúsim. Možno mal pán na pódiu predsa len pravdu, a nebude to až tak hrozné. Žiaľ bolo. S Gabeom som sa odvtedy mnohokrát stretol na káve i v knižnici, rovnako ako aj u mňa doma v močiari. V kine sme sa však stretli až na najbližšom Godardovi – čo bolo o celých sedem rokov neskôr, dávno po tom ako som sa prestal živiť predávaním trávy.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *