E.

E

Starnutie nebolo tak jednoduché ako som si predstavoval ako dieťa. Každé dieťa aspoň v jednom momente života zatúži byť dospelým. Či už je to nevedomosť malého decka, ktoré si myslí že byť dospelákom mu prinesie samé výsady, až po rebéliu puberťáka, ktorý si bude konečne môcť legálne kupovať chlast a bude svojprávny.  Za celé detstvo som sa ani raz nestretol s tým, že by sa niekde písalo o nástrahách dospelosti. Neučia to v škole, akurát Vám to občas niekto starší povie, bez toho aby ste tomu poriadne rozumeli. Porozumieť sa tomu dá, ako inak, až keď sa tým dospelým stanete. To je celý ten problém. Starší ľudia Vás môžu varovať predtým čo sa Vám v živote stane, ale veľmi málokedy ich dobre mierené rady viete pochopiť a niečo si z nich zobrať. Niektoré veci v živote sú skrátka vymyslené tak, že si ich musíte prežiť, aby ste plne pochopili o čom to je. Retrospektívne sa zamyslieť nad pubertou, a uvedomiť si prečo ste boli taký kokot, alebo sa pozrieť spätne na niektoré rozhodnutia a príležitosti, ktoré ste pod rúškou mladíckeho idealizmu zahodili do koša, len preto aby ste mohli pracovať v neziskovke ktorá aj tak po roku a pol skrachovala. Holt, život ide ďalej, a pokiaľ sa vám kvôli týmto zlým rozhodnutiam nič katastrofálne nestane, väčšinou si na ne zaspomínate s úsmevom na tvári. Síce som nič zlé neurobil, ale aj tak som spomínal. Vliekol som svoje nohy skoro ráno mestom a pomaly som sa uličkami približoval k močiaru. Ako som tak kráčal, uvedomil som si, že hoci som celkom pripitý, nemám taký pocit slobody ako som kedysi mával, keď som neskoro v noci kráčal opitý mestom. Keď je človek mladý, všetko je o toľko jednoduchšie, aj keď si to neuvedomuje. Predtým ako som začal predávať trávu a skončil som v škole, videl som len jeden problém – nemal som dosť peňazí na to aby som sa cítil dostatočne slobodný. A pritom som vtedy bol slobodný najviac, iba som si to neuvedomoval. Mal som veľa času a energie, aby som si mohol robiť čo som chcel. Mohol som fetovať od rána do večera, otvoriť si fľašu vodky o druhej poobede, a trikrát do týždňa spať s inou ženskou. To posledné síce nebolo tak ľahko dosiahnuteľné, ale bol som toho schopný bez toho aby som sa cítil zvláštne. Každé opitie bolo inšpiratívne, každé priateľstvo bolo zaujímavé a nabíjalo ma energiou. Miloval som ľudí, a mal som dostatok energie znášať všetky ich sračky s úsmevom. Mohol som si pichať heroín, mohol som vrcholovo športovať, stopovať po celom svete, zachraňovať žaby, predávať trávu, písať poéziu alebo sa hrať na umelca. Dalo sa všetko. Išlo by to aj teraz, ale už akosi nevládzem. To čo som vnímal ako posledný krok k slobode – peniaze – zo mňa urobilo najväčšieho otroka. Pri slove beatnici už sa mi nevybavia myšlienky o skutočnej slobode, ale 10 eurové knižky na poličke. Peniaze mi mali umožniť cestovať, byť lepší na druhých ľudí, môcť ísť na obed a podporiť dobrú vec. Dať bezdomovcovi nejaké drobné, kúpiť si vinyl a nájsť si miesto na bývanie, ktoré budem volať svojim. Vytvoriť si svoj priestor, a obklopiť sa v ňom niečím čo mám rád. To by však bolo asi až príliš jednoduché. Miesto toho si už bez obedu v reštaurácií neviem predstaviť deň a nadávam keď si obed musím variť. Necestujem, lebo stále nemám peniaze, ktoré všetky míňam na stupídne hromadenie majetku. Ten mám síce rád, ale mám ho až priveľa a kradne mi čas i dušu od ľudí ktorých mám rád. Pomôcť nemám komu – tráva zo mňa spravila až priveľkého paranoika aby som ľudom požičiaval peniaze alebo robil priveľké služby. Medzi ľudí chodím menej často, a kamarátov mám menej ako kedysi. Ťažko povedať či je to dôsledkom trávy, alebo skôr peňazí, ktoré s ňou prišli. Pozitívom je, že sa mi aspoň podarilo vybudovať domov. Je fajn, a dáva mi do života mnoho – močiar ma vždy fascinoval, a môcť tu bývať je skutočne zaujímavé. Zvykol som si už na komáre, a benefity pobytu v tomto nezvyklom habitate prevyšujú negatíva značnou dávkou. Ako som si však uvedomil s postupom času, domov je opakom nespútanej slobody po ktorej som tak túžil ako mladý chalan keď som trávil večery čítaním Kerouaca. Možno mi to bolo jasné už vtedy, a teraz si to iba nepamätám. Tak či tak, domov som chcel mať. A je to fajn. Ale aj tak ma niekedy prepadne zvláštna nostalgia za tými ideálmi mojej mladosti. Rád by som ich občas žil, ale som asi až príliš pripútaný k tomu čo mám. A to som na tom ešte dobre – práca dealera mi dáva lepší obnos peňazí ako iným, a takisto nemám také silné väzby na druhých ľudí. Možno smutné, ale vždy je to lepšou východiskovou situáciou ak by som sa raz rozhodol odísť preč od tohto všetkého. Vedel by som to vôbec? Tráva, mesto, ľudia, zážitky, kluby, močiar, domov. Moja zbierka ruskej filmovej avantgardy 60. rokov. Externý disk s hudbou. Karavan. Všetko by mi chýbalo. Možno by som však odchodom a žitím na ceste a na divoko aj niečo získal. Snáď to by mi to prinieslo znovu nájdené detské naivné zmýšľanie . Iba tu a teraz, žiadne zajtra, ani za rok, žiadna banka, ani hlboké úvahy. Pár náhodných známych, fľaša chlastu, batoh, a nejaké tie prachy – bez nich by to asi skutočne nešlo. Možno by som sa po chvíli naučil žiť ako kedysi dávno – že by som sa smial keby sa vraciam v noci opitý z párty. A možno nie. Možno som bol šťastný a smial som sa len preto, lebo som vedel že idem domov. Možno som bol šťastný lebo som bol mladý a nebál som sa smrti. Možno som bol len hlúpejší – ak aj áno, bolo to oslobodzujúce. Je zvláštne, že čím je človek starší, tým viac si uvedomuje možnosť toho, že zomrieť môže každým dňom – ale napriek tomu, čoraz menej a menej dokáže žiť naplno a impulzívne. Vie, že môže zomrieť zajtra, a nemal by sa zaoberať hypotékami, peniazmi, novým počítačom, a tým či chce alebo nechce deti. Napriek tomu týmto veciam venuje čoraz viac a viac času. Utieraniu prachu, ukladaniu oblečenia, kategorizácií života, spomínaniu na včerajšok. Možno je to preto, že decko ešte nemá moc načo spomínať. A možno nie. Možno je to preto lebo je to ostrovček niečoho príjemného v našich biednych životoch. A možno nie. Asi sme len hlúpy, alebo až príliš múdry. Ktovie, možno medzi tým ani nie je rozdiel. Čo ak som slobodný a šťastný práve teraz, všetko je skvelé, a ja to nevidím len preto, lebo potrebujem v živote nejaký vnútorný konflikt, a keďže je mi dobre, musím si ho vymyslieť? A aký to vlastne má všetko zmysel? Decko alebo dospelý, chudobný alebo bohatý, slobodný alebo otrok… aj tak všetci zomrieme. A to je na tom to osviežujúce.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *