D.

d

Ako som tak prevracal stránky časopisu, s každou ďalšou na mňa doliehal neodbytný pocit toho, že som škaredý človek, ktorý svojmu zovňajšku nevenuje ani štipku pozornosti. Samozrejme poznal som všetky príslovia a iné sračky, ktoré tvrdili že vnútro človeka je podstatne dôležitejšie ako jeho zovňajšok. Na druhej strane, ako pri väčšine takýchto múdrostí platilo, že existuje rovnaké množstvo myšlienok, ktoré tvrdia presný opak. Ku každému povzbudivému citátu o tom, že charakter človeka je dôležitejší ako jeho vzhľad tu boli „šaty robia človeka“. Ak by som sa mal však riadiť stupídnymi ľudovými múdrosťami, asi už by som navštevoval psychológa dlhé roky. Zneisťovalo ma však niečo hlbšie zakorenené, niečo čo nevychádzalo zo spoločenských noriem ani z podpichovania mojich priateľov a známych. Už dlhšie to vo mne bublalo, a začalo sa to drieť na povrch. Skutočne mi bol môj vzhľad až natoľko ukradnutý aby som ho zanedbával vo veľkom štýle? Keď už nič iné, dalo sa aspoň povedať, že keď už sám štýl nemám, aspoň ten štýl zanedbávam štýlovo. Ako útecha však tento argument predo mnou samým neuspel. Rád by som povedal, že mi môj vzhľad bol iba ukradnutý. Čoraz viac som však začínal mať pocit, že byť škaredým mužom je mojim cieľom, a pomalými ale istými krokmi sa k tomu približujem každý deň viac. Bolo vlastne to, že môj vzhľad bol posledné dva roky otrasný, dôsledkom ľahostajnosti alebo rozhodnutia za ktorým som si pevne išiel?

Módu som mal rád. Na rozdiel od mnohých mužov, neraz i veľmi pekných a dbajúcich o svoj vzhľad som sa jej snažil i venovať. Mal som obľúbených návrhárov a v svete módy som sa vedel obstojne orientovať. Oblečenie pre mňa nebolo len utilitárnou záležitosťou – práve naopak. Vnímal som ho ako možnosť vyjadriť časť charakteru a osobnosti. A nie len to. Plnilo aj estetickú úlohu, a človek sa pomocou neho mohol vymedziť, byť rebelom. Podobne ako u architektúry, išlo o vzácny typ umenia, ktorého úžitková hodnota nešla zanedbať, a často bola i primárna.  Kombinácia estetického hľadiska a úžitkovej roviny každého kusu oblečenia ma fascinovala už od skorých rokov.  Po tom ako som začal predávať trávu sa moja fascinácia módou ešte prehĺbila – mnohí ľudia ktorým som robil dealera sa obliekali prinajmenšom netradične, ak nie úplne originálne. Bol som fascinovaný tým, akým neuveriteľným spôsobom dokáže oblečenie a celkový vzhľad zmeniť vnímanie charakteru človeka. Keďže som nepracoval a štúdium som patrične zanedbával, mal som množstvo času, a časť z neho som sa rozhodol venovať móde. Zo zarobených peňazí som si postupne začal kupovať rôzne nezávislé publikácie o móde. Chcel som vedieť ako sa dá pomocou módy dosiahnuť originálne vyjadrenie pri zachovaní určitej praktickej hodnoty oblečenia. Čím viac som sa ponáral do študovania časopisov, tým som viac som túžil po tom obliekať sa ako ľudia z nich. Chcel som si nájsť vlastné vyjadrenie, túžil som po originalite. Začal som sa do módy ponárať ešte viac, v nádeji že zlepením štýlov ktoré som videl vymyslím niečo čo bude cool a pritom i originálne. Pozeral som oveľa viac módnych prehliadok a slušná časť zarobených peňazí išla na oblečenie.  Keď som skončil so školou a začal som zvažovať presťahovanie do močiara, stále ma to držalo. Jedného večera si ku mne pre pár gramov prišla Uma, ktorá si všimla že mám na monitore pustenú nejakú prehliadku. Dali sme sa do reči o móde, a asi po dvoch hodinách a jednom jointe sme sa dostali k tomu, že ma musí zoznámiť s Dimitrim. Bol to mladý módny návrhár, ktorý sa stal jedným z talentov roka v prestížnej súťaži magazínu Ossang. Išlo o prehliadku toho najlepšieho z mladých návrhárov pod 30 rokov. Netrvalo to dlho, a na jednej párty ma s ním Uma zoznámila. Išlo o nenápadný typ, ktorý svojím vystupovaním ani náhodou nevzbudzoval pocit, že by malo ísť o typicky extrovertného módneho návrhára. V určitej časti večera sme sa ocitli v menšej skupinke ľudí, kde sme sa pustili do debaty o ekologickom i sociálnom rozmere textilného priemyslu. Nikdy som sa nad takýmito vecami hlbšie nezamýšľal, a tak som bol šokovaný nad expertízou zúčastnených ľudí. Mnohí z nich však vykazovali aj plytkosť a rozmaznanosť typických ľudí západného sveta – pokiaľ handru dostali na stôl, v konečnom dôsledku  im bolo jedno čo za ňou stálo. Keď vraveli o tom aké hrozné je, že deti z Indie alebo Číny musia pracovať v neľudských podmienkach, alebo ako sa odvodňujú obrovské plochy zeme iba kvôli silnému postaveniu textilného priemyslu v daných oblastiach, neveril som im ani slovo. Nikto z nich nebol ochotný zmeniť situáciu čo i len tým, že by si nekúpili to pojebané tričko z H&M. Síce sa tak tvárili a hrali to na empatiu, no keď prišlo na lámanie chleba, tričko si aj tak kúpili a deti z Indie mohli jebať. Nebol som iný, ja som však o temnej stránke textilného priemyslu na rozdiel od nich nemal ani poňatia, čo zo mňa robilo aspoň o kúsok menšieho pokrytca. Keď sa partia mierne rozpustila a ostali sme už iba štyria, k téme sa odhodlal vyjadriť aj Dimitri. Bol som fascinovaný jeho schopnosťou inteligentne a rozumne vravieť o téme. Ako sa neskôr ukázalo, nebola to jediná jeho vlastnosť ktorá ma na ňom zaujala – vedel totižto fakt skvelo fajčiť vtáka, a tohto komfortu som si s ním v najbližších mesiacoch užil dostatočne.  Pri Dimitrim som sa toho veľa naučil. Nebol to typ človeka, ktorý by príliš obľuboval párty. Radšej sa šiel prejsť do parku, zahrať si basketbal alebo pozrieť dobrý film. Miloval rozhovory, a i triviálne veci sme boli schopní rozoberať hodiny. Odporučil mi mnohé skvelé časopisy, rovnako ako mi mnohé zhnusil. Oveľa lepšie som sa pri ňom naučil čítať čo sa vlastne pri každej jednej prezentácií novej kolekcie dialo, čo mi zmenilo pohľad na mnohé prehliadky. Chodievali sme do parku, sedeli na lavičke, pozerali sa na ľudí a smiali sme sa ako sú oblečení. Boli to krásne časy. Náš vzťah sa rozpadol tak nejak prirodzene. Dimitri sa stal hlavným návrhárom známeho módneho domu, a nakoľko jeho kredit v svete módy neustále stúpal, mal svoj diár čoraz viac zaplnený. Nakoniec už sme sa stretávali iba občas v noci na príležitostný sex a následnú tirádu o tom, aké je unavujúce stretávať sa s rôznymi ľuďmi – od kritikov, cez producentov, krajčírov až po majiteľov. Bolo mi Dimitriho ľúto a počúvať ako nenávidí celý svet, ktorého súčasťou bol i on sám bolo smutné. Netrvalo to však dlho a úplne sme sa prestali stretávať. Chýbal mi, no nebol to vzťah, ktorého strata by ma veľmi zranila. Dodnes si však na neho občas spomeniem, a spomienky sú to príjemné. Niektoré veci, ktoré sme robili spolu robím dodnes. Naučil som sa pri ňom napríklad chodiť do parku, a sledovať čo majú ľudia oblečené. Jedného dňa som si pri hodnotení outfitov v svojej hlave všimol, akých neuveriteľných predsudkov sa dopúšťam – osoby s ktorými som v živote neprehovoril ani slovo neboli len ľuďmi – boli to mamičky – gazdiné z vidieku, ktoré sa snažia pôsobiť posh, no vyzerajú ako lacné buchty, podnikatelia, ktorí by svoje peniaze mali venovať radšej na charitu ako na nevkusné košele, i nebezpeční ľudia, ktorí by ma okamžite zmlátili keby som v parku pod rúškom noci. Bolo neuveriteľné ako veľa mi oblečenie hovorilo o jednotlivých ľuďoch, a pritom išlo iba o hlúpe domnienky o ktorých pravdivosti som nemohol vedieť vôbec nič. Zo začiatku mi to prišlo viac menej smiešne, no postupom času som si začal uvedomovať, že popri všetkých pekných a vznešených funkciách, ktoré oblečenie plnilo, išlo aj o chorý systém stupídneho kategorizovania a segregovania ľudí. Nevravím, že som si nikdy nekúpil platňu iba na základe coveru, rovnako ako som nikdy nespochybňoval, že cover je dôležitou súčasťou platne. No nie je ani z percenta tak dôležitý ako samotná hudba. Handry na ľuďoch a ich celková vizáž sú na tom podobne. Nikto nemá rád keď ho niekto odsúdi a zaškatuľkuje za to, lebo si zapálil jointa. A so šatami je to podobne. Načo sa potom snažiť? Aj tak človeka vždy niekto zaškatuľkuje a odsúdi. Je jedno či bude mať na sebe Balmaina alebo v monterky. Ide o hlúpy povrchový súd, ktorý je ľuďom tak vlastný – od farby pleti, až po strih nohavíc. Móda za to nemôže. Ona to nerobí. Sú to ľudia a je to hrozné. Možno aj to je dôvod prečo som postupne zvolil zo svojich nárokov byť štýlový a pekný. Nech už sa totižto oblečiem akokoľvek, vždy bude niekto u koho to vzbudí negatívne pocity, podobne ako niekto komu sa to bude páčiť. Určite sa dá obliekať pre určitú skupinu ľudí – ale stojí to za to? Možno hej. Čo však tie deti v Indii a v Číne? Čo tá voda? Obliecť sa, nám príde tak samozrejmé, hoci si málokto uvedomuje čo to znamená. Textil, móda i štýl majú svoju cenu, a je nemalá. Napriek tomu sa s rozumným prístupom dá dosiahnuť niečo skvelé – ten moment, keď niekoho uvidíte a zbožňujete ho už bez toho aby ste s ním prehovorili slovo je veľakrát spôsobený práve jeho vzhľadom. Po krátkom vyprchaní tohto kúzla, je často odhalená pravda, ktorá býva veľakrát nepríjemná. Nie však vždy. A je nádherné mať pôžitok z módy. Netreba to však preháňať. Hranice módy siahajú podstatne hlbšie ako by si mnohí radi pripustili. Je to neuveriteľne komplexná vec, nad ktorou sa oplatí občas zamyslieť. Pretočím stránku, a z dohorievajúceho špaku mi opadne kus popolu na časopis. Som na strane 322 a pozerám sa na najnovší Dimitriho editoriál. Je skvelý. Prezerám si ho stránku po stránke a zisťujem, že možno by som sa mohol zase raz skúsiť obliecť pekne. Možno i učesať. Možno nechcem byť škaredý, som len znechutený tým, čo móda občas robí. To však ešte nemusí znamenať, že budem stále hnusný. A možno aj budem. Ako sa však pozerám na tieto stránky, prepadla ma zrazu chuť pekne sa obliecť. Ale čo na to deti v Indii?

O pol hodinu neskôr rozpálim druhého jointa, zastriem si rolety na karavane, primknem dvere a pustím si porno. Príde mi, že masturbujem častejšie ako obvykle, a možno je to pre to, že stále vysedávam doma a rozmýšľam nad minulosťou a nad životom. Niekedy je to však nevyhnutné. Mám pocit, že sa na konci tohto obdobia vynorím ako lepší človek. Zatiaľ si však stíšim zvuk, pustím si video, sadnem do gauču, privriem oči, vybavím si Dimitriho tvár a pery a chytím si do rúk vtáka. Múdrosť je vždy osviežujúca, a rozmýšľať treba. Niekedy však netreba zabudnúť byť na chvíľku iba hlúpy kokot.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *