C.

c

Ja viem. Prepáč. Nie je to so mnou vždy najjednoduchšie. Asi ani nebude. Samozrejme, veď s kým to ide ako po masle? Je to zriedkavé. Nerobím to však preto, aby som si niečo dokazoval, aby som ťa ranil, alebo aby som pobavil seba alebo niekoho iného. Aj keď ten posledný variant občas nastane, snažím sa dávať pozor – no naposledy sa to nejak vymklo z pod kontroly. Je to skrátka retardácia charakteru, každý ju má. Niekto menšiu, niekto väčšiu. Ja sa snažím ovládať ju, ale kto nie? No napriek tomu si často omočím nohy vo vodách reči, ktorá raní. Všetky tie slová – je to sračka. Narábať s nimi nedokážu ani najlepší kuchári, ani najlepší boxeri, a už vôbec nie najlepší filozofi a stand-up komici. Slová sú šialene komplexné. Vedel to Wittgenstein a ďalšia armáda múdrych ľudí pred ním a po ňom. A títo ľudia sa snažili popísať drobné jazykové rozdiely, nedorozumenia a všetky tie drobné procesy spôsobujúce, že jazyk nejak funguje. Občas sa im to podarilo lepšie, inokedy horšie. Ale v konečnom dôsledku, stále vieme hovno. Celý svet. Študovaný, múdry a úžasný svet, s kopcom titulom a nedajbože aj s doktorátom z filozofie. Tak ako by som potom s jazykom mohol vedieť narábať zrovna ja? Ten stupídny primitív zakrútený v klbku svojich nešťastí a každodenných emócií meniacich sa ako harmonický bipolárny signál každou sekundou mojej existencie. Raz veselo, raz smutne, raz nasrano, raz nudne. Sláva a bieda mojej existencie je premenlivá ako aprílové počasie na ketamíne. Čo ja môžem vedieť? Moja dofetovaná existencia posledných rokov, duša ktorá z dymu nevyšla už niekoľko zím. Čo tá duša a srdce môžu vedieť o slovách, o tom ako sa ľudí dotýkajú, ako ich pozdvihujú, ponižujú, lichotia im alebo ako ich ničia. Ako môžem vedieť čo robím, keď občas vytiahnem staré umenie klamania, alebo naopak, keď usúdim, že vravieť pravdu by bolo v danej minúte na mieste. Je to až príliš zložité, mám strach, že sa zapletiem v komplexnosti svojich lží a jazyka celkovo. Aby som to zvládol, snažím sa byť úprimný. Voči sebe, voči ostatným. Neklamať v živote by bolo až príliš ťažké, nebudem vravieť, že sa k tomu občas neuchýlim. Ale omnoho častejšie je mojou pracovnou metódou pravda. A pravda je často omnoho menej milosrdná ako lož. Vie viac raniť, vie viac pomôcť, vie prehĺbiť dôveru, rovnako ako vie aj nasrať. No nie je hrozné konštantne si pamätať kedy som čo povedal v tom labyrinte lží? Nie je to ľahké. Mark Twain povedal, že ten kto hovorí pravdu, si nemusí nič pamätať. Louis CK ma naučil, že vytvoriť humor pomocou lží je oveľa jednoduchšie a efektívnejšie. Mluvit stříbro, mlčet zlato. Kto si má z toho všetkého vybrať. Tak či tak ak raz otvorím ústa, stanem sa pokrytcom. Tak či tak raz poviem niečo iné, ako som povedal kedysi dávno, kam už moja pamäť nesiaha. Skôr či neskôr oklamem, stanem sa pokrytcom, spreneverím sa sám sebe. Teší ma len, že v tom nie som sám. Nikdy to však nerobím za účelom ublíženia. Keď hovorím, keď píšem, keď si myslím – nechcem ubližovať druhým. Prečo by som vlastne chcel? Chcem byť len zábavný, múdry, povzbudzujúci, alebo kreatívny. Chcem usporiadať tie slová tak, aby vedeli niečo povedať, aby vedeli vyvolať emóciu a vedeli človeku niečo dať. Väčšina ľudí je závislá na slovách. Dá sa nimi opiť, a mať pocit že človeku to s nimi ide – dá sa s nimi cítiť ako kráľ na párty, ako múdry tatinko, alebo alfa homo perverzák. A podobne ako pri väčšine drog, dá sa s nimi dostať aj na dno, rozplakať, cítiť sa po nich ako hovno. Slová a vety sú odrazmi našich chorých ľudských mozgov a duší, dávajú nám tvar a vytvárajú náš obraz v očiach druhých ľudí. Napriek tomu ich stále nevieme poriadne používať. Neviem to ani ja. Snažím sa reč ovládnuť, no často sa prichytím, že ovláda ona mňa. Až príliš často sa prichytím ako rozprávam do nekonečna. Občas som zase ticho. Raz som dealer pervitínu, inokedy mám vo vačku iba pár smradľavých gramov trávy. Väčšinou však mám dobrú dušu. Aspoň v to dúfam. Nie som si tým istý, to vôbec, ale snažím sa nebyť kokot. Snažím sa, aby mi slová neukradli podstatu mojej osobnosti. Nevedel by som ju síce popísať, a neviem o čom je, ale verím že je dobrá. Dúfam, že sa to pod tým nánosom slov niekedy nestratí.

Odstavec. Často ho v mojich listoch nepoužívam. Ale teraz bol čas. Prepáč za môj grafomanský začiatok. Vidíš, znova si neviem pomôcť. Možno by bola kytica krajšia, alebo len chvíľka kedy by som držal piču. Mrzí ma to Cecil. Nikdy som nechcel, aby ťa moje slová takto ranili. Keď som povedal Abigail aby pri scéne natáčania párty dala do drinkov skutočné koláče, v živote by som si nemyslel, že to skončí tým, že ti budem písať takýto list a s hanbou v hlave a výčitkami v duši ho budem posielať do nemocnice. Smial som sa aký je to vtipný nápad. Bol to vtip, vôbec som to nemyslel vážne. Možno má len Abigail príliš zvrátený zmysel pre humor, alebo ho nemá vôbec. V živote by ma nenapadlo, že vám tam tie kolesá skutočne hodí. A už vôbec nie, že človek, ktorý robí kaskadéra môže mať závažné problémy so srdcom. Dúfam, že som sa naučil lekciu, ale bojím sa. Čo ak nie? Čo ak ma slová znova raz unesú niekde kde ich môj mozog nebude schopný ovládať? Ostáva len dúfať, že nie. Čoskoro sa uzdrav, Cecil. Som rád, že nejde o nič vážne a všetko bude v poriadku. Keď ku mne najbližšie prídeš, kľudne mi vraz. Nemôžem ti sľúbiť, že sa polepším. Ale môžem ti sľúbiť, že sa budem snažiť. Keď sa však všetko vezme, stále som len človek. Omylný, hlúpy, spupný, namyslený, patetický a tragický človek v zajatí slov. Som na ne odkázaný ako vozíčkar na vozík. Retard proti svojej vôli. Hrozné, ja viem. Ale stále lepšie ako pedofil, nie?

One thought on “C.

  1. Je to vynikajuce citanie. Ma to silnu myslienku. Putavo pisane, ani jedna nudna veta. A je to aj vtipne. Obcas ked som sam so sebou na pive, tak si nieco precitam.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *