A.

a

Nešlo len o také bežné haluze, rozhodne nie bežné na extázu. Muselo ísť o nejaké svinstvo, ktoré bolo do toho primiešané. Pociťoval som aj bežné príznaky nástupu – začínal som sa potiť, srdce mi bilo rýchlejšie, nálada začínala naberať pozitívny smer, cítil som ako sa vo mne zbiera teplo. Na druhej strane som však pociťoval nie príliš potešujúce veci. Svaly v mojom krku boli extrémne napäté, cítil som si každú jednu tepnu a žilu v krku. Začínal som mať poruchy videnia. Občas mi pred očami prebehli čierne mžitky a časť oka ako keby nevidela. Po žmurkaní to zmizlo, ale nahradilo to divné vnímanie farieb. Obloha mi prišla viac ružová ako modrá, trávu naopak niekto na určitých miestach prestriekal generickou letnou farbou nebies. To bol však detail. Vidieť odlišné farby mi prišlo skôr zábavné ako niečo čo by mi malo uškodiť. Veľmi dobre som si totižto uvedomoval, že po tripe sa dá všetko do normálu a s videním nebudem mať problém. Krk ma trápil oveľa viac. Cítil som ako je moja hlava pripútaná k telu obrovskými oceľovými káblami v podobe krčných tepien no zároveň do nej niekto konštantne pumpoval hélium. Chcela vzlietnuť k oblohe, ale laná sa napli a držali ju pripútanú k telu, aj za cenu obrovského pnutia. Bál som sa, že každú chvíľu sa môže stať, že mi niektorá z extrémne napnutých tepien praskne. Snažil som sa na to nemyslieť, ale chemické procesy v mojom mozgu boli proti. Snažil som sa tancovať, no to situáciu to vôbec nezlepšovalo, práve naopak. Mal som pocit, že pri každom myknutí hlavou hrozí, že sa hlava odtrhne z môjho tela a vyletí do vzduchu, aby následne padla medzi nadšené fetky vedľa, ktoré ju bez toho aby si ju všimli rozdupú na zemi na úplnú padrť. Chytali ma panické záchvaty a nevedel som čo mám robiť. Čakal som na Abigail, a dúfal som, že sa vráti čo najskôr. Brutálne som sa potil. Na mojom šedom tričku pot presakoval každým kúskom tela a vytváral zaujímavé obrazce ktoré sa podobali Rorschachovým škvrnám usporiadaným do tvaru siluet zvierat. Celá scenéria vo mne vyvolávala ideu bitúnku, banda ľudí v kope ako dobytok na trhu s mäsom, určený už čoskoro na porážku. Bol som uprostred masy iných prasiat, ktoré pod ilúziou zábavy držali v jednom stane, aby ich už čoskoro mohli zabiť a rozkúskovať na kusy mäsa pre privilegovanú väčšinu. Pnutie v hlave začínalo byť neznesiteľné, rovnako ako potenie. Koláč začínal svoju úplnú dominanciu nad mojou osobou a ja som nevedel čo mám robiť skôr. Napadlo ma, že pôjdem tancovať na trávu miesto plastového podkladu stanu. Predral som sa cez všetkých ľudí, obtierajúc sa o nich svojim nechutným potom, pričom som sa im vyhýbal pohľadom ako nafetovaný dement. Akonáhle som však prišiel k hraniciam podlahy a trávnika, dostal som strach. Tráva vyzerala ako keby plápolá a tak som bol veľmi zdráhavý na ňu vstúpiť. Snažil som sa nahovárať si, že je to len trip a všetko bude v poriadku, ale nemohol som sa zbaviť pocitu, že v koláči bolo primiešané nejaké svinstvo, ktoré mi urobilo trvalé následky a budem musieť takto žiť neustále. Náhle som dostal pocit, že mi niektoré tepny v krku praskli, a že mi začala prudko vytekať krv. Začal som sa zbesilo dotýkať krku a chytať si ho ako si človek chytá ranu keď sa snaží zastaviť krvácanie. Držal som si krk, a ľudia okolo sa na mňa pozerali, smiali a šeptali si niečo – nikto z nich sa mi nesnažil pomôcť, z čoho som ešte poslednými zvyškami triezveho rozumu usúdil, že pravdepodobne nekrvácam a ide iba o haluz. Paranoia ala carte. Reálne mi po krku stekal pot, čo som zistil akonáhle som od krku odtiahol ruky a neboli krvavé. Tráva mala stále nebesky modrú farbu a z nejakého dôvodu som mal dojem, že neznesiteľné pnutie v krku mám iba preto, lebo stojím na tvrdej plastovej podlahe stanu. Dúfal som že je to spôsobené tlakom na nohy, ktorý vystreľuje smerom k hlave cez krk. Chcel som ísť tancovať na trávu, ale bál som sa, že keď na ňu stúpnem, začne ma pŕhliť a páliť. Čupol som si a končekmi prstov som trávu začal opatrne chytať a skúšal som či ma nepopŕhli. Akonáhle som si overil, že je všetko v poriadku, pomaly som zdvihol pravú nohu, a veľkým oblúkom som vstúpil na trávnik. Po pravej nohe nasledovala okamžite ľavá. Spravil som zopár krokov preč od stanu, a postavil som sa asi desať metrov od dočasnej plastovej podlahy stanu. Začal som tancovať a po chvíli som zistil, že hoci ma tráva nepŕhli, dosť ma páli. Až po rozmýšľaní nad tým prečo sa tak deje, som si uvedomil, že som bosý a vôbec neviem kde mám sandále. Ľudia sa na mňa pozerali čoraz viac a viac, a čo bolo horšie, pnutie v krku vôbec neprestávalo. Pomaly sa k nemu začalo pridávať aj pálenie nôh, a pocit, že v hrdle mi horí plameň. Zložil som si preto batoh z pliec, a vybral som si fľašku vody, v nádeji, že mi pálenie uhasí a snáď aj zlepší môj celkový stav. Nemohol som však dlhšie obstáť v tráve na mieste, nakoľko ma z nej veľmi pálili moje bosé chodidlá. Pokiaľ som sa hýbal a tancoval, dalo sa to nejak zniesť. Popri tancovaní som začal piť z fľaše a každý jeden glg bol pre mňa utrpením. Vedel som, že vodu potrebujem, ale každý dúšok bol ekvivalentom prehĺtania členitých kameňov s drsným povrchom, ktoré škriabali moje hrdlo. Chcel som už aby prišla Abigail. Potreboval som to. Vedel som, že tie halucinácie asi s jej príchodom neprestanú, ale dúfal som, že ma aspoň upokojí. Abigail však stále nechodila. V diaľke som zazrel dve ženy v plavkách, ktoré sa vášnivo bozkávali. Dostal som neuveriteľnú chuť bozkávať sa s nimi, a tak som sa prepotený rozbehol ich smerom. V polovici vzdialenosti som však mierne spomalil – všetci ľudia okolo na mňa upriamili pozornosť a čakali čo budem robiť. V hlave mi pulzoval beat, ktorý išiel zhruba do rytmu môjho srdca z ktorého som cítil cez napäté tepny každý jeden úder. Nevidel som sa, ale predstavoval som si, že musím byť neskutočne červený, ako keby som na dve hodiny zaspal na ostrom obedňajšom slnku. Ľudia sa na mňa stále dívali, a tak mi neprišlo ako najlepší nápad miešať sa tým dvom dievčatám do ich bozkávania – mohol by som ešte na seba upútať pozornosť a určite by zavolali ochranku, ktorá by si okamžite všimla že som na drogách a predali by ma polícií. Nechcel som na seba zbytočne pútať pozornosť a tak ma napadlo, že by som sa mohol ísť skryť do môjho stanu, alebo odísť niekde preč od tejto masy ľudí, ktorá na mňa zazerala už dlhšiu dobu. Vedel som však, že ak odídem, Abigail už nenájdem. Potreboval som ju. Bola to moja koncertná parťáčka, s ktorou som absolvoval už desiatky festivalov. Mala nádherný zadok, ktorý som vždy obdivoval. Už nech tu je. V hlave som si hovoril, že práve teraz je ten správny čas ju za ten zadok chytiť. Určite by so mnou nechodila na všetky tie festivaly keby ma nemá rada. Možno by som ju mohol skúsiť pobozkať. Tráva ma neskutočne pálila a tak som sa rozhodol podísť kúsok ďalej na betónovú plochu. Tá bola naopak neuveriteľne studená. V ovzduší smrdela spálená pizza zo stánku obďaleč. Z ničoho nič som dostal nepríjemný kŕč do ľavej nohy. Myslel som si, že je spôsobený náhlou zmenou teploty na chodidlách. Začal som s nohou triasť, a keď krč neprestával, začal som si miesto kde vystreľoval chytať rukou. Zistil som že nejde o kŕč, ale o vibrovanie mobilu. Vybral som ho z vrecka, no nestihol som už zdvihnúť. Pozrel som si zmeškané hovory – volala Abigail. Dal som vytočiť jej číslo. Zdvihla a vysvetlila mi, že sa zarozprávala s nejakým chalanom a sú pri jeho stane a že sa stretneme až večer. Začal som jej vysvetľovať, že potrebujem aby prišla, inak sa asi zbláznim. Povedala, že môže prísť najskôr za hodinu. Rozlúčili sme sa a položil som. Ostal som sám napospas šialenej mase psychopatických ľudí, na čele s vrchným psychopatom v podobe mojej maličkosti. Tajne som začal dúfať, že neustávajúce pnutie v mojom krku skutočne spôsobí to, že mi odjebe hlavu do vzduchu, a krvilačný dav ju rozdupe do rytmu pulzujúceho drum’n’bassového beatu. Prišiel som o všetko – o zábavu, o triezvy rozum, o potenciálnu Abigailinu lásku, o pocit pohodlia a aj o sandále. Stál som bosý na betóne, ktorý bol rozpálený slnkom, no napriek tomu ma studenil na chodidlách. Prepotené tričko sa mi neustále lepilo na telo a pot mi rozožieral kožu ako kyselina. Svet bol divné, choré, a nechutné miesto, a na najbližších pár hodín sa to nehodlalo zmeniť. Zo zúfalosti som zaklonil hlavu, pozrel som sa do slnka, privrel som oči, a do predstavy mojej odtrhnutej hlavy letiacej vzduchom znel môj smiech. Čakalo ma peklo –  možno bolo nakoniec dobre, že ten betón ma tak studenil.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *