Y.

y

Bolo to jedno z tých kresiel, ktoré vedelo požierať veci a ľudí. Akonáhle sa do neho položila alebo posadila hmota ktorá prekračovala hmotnosť priemerne veľkého moriaka, materiál z ktorého bolo kreslo vyrobené sa prispôsobil tvaru hmoty do neho vloženej. Kreslo vypĺňal veľmi hustý gél, ktorý by sa pri troške nechutnosti dal prirovnať k hovnu alebo super hustému a silnému gélu na vlasy. Oba materiály boli v mojej hlave nielen rovnako husté, ale aj rovnako užitočné. Z hovna sa aspoň nejak dala vyrobiť energia, ale čo gél na vlasy? Tak či tak, ako náplň gauču na ktorom som práve sedel sa oba materiály zdali ideálne. Na stenách viselo zopár obrazov abstraktného umenia, od moderny cez abstraktný expresionizmus až po neo-pičovinu, ktorú bol market schopný predať ako umenie za nekresťanské peniaze. Na stolíku vedľa gauču sa v bordeli včerajšej párty niekde povaľoval zapaľovač, a mojou úlohou bolo pripáliť si ďalší joint, ktorý sa mi silou afterparty-gravitácie dokotúľal do úst. Zabalený do bavlnky atmosférického deep housu, ktorý sa linul z reprákov, na práci som nemal lepší program ako ležať v kresle a pod neónovým osvetlením LED diód si užívať možnosť rozmýšlať nad svojim životom, cítiac sa ako gumový medvedík topiaci sa pod teplom hudby, užívajúc si komfort kresla a nadmerného množstva trávy. Ako som sa prehrabával kopcom bordelu na stolíku, strčil som ruku do použitej žuvačky a nahlas som povzdychol:

Kurva.

Náhle som však zapaľovač našiel a to ma trochu ukludnilo. Jointa som si zapálil a prehodil som pesničku na dumavý ambient evokujúci jesenné počasie za zatiahnutými závesmi. Afterparty depky boli v mojom živote esenciálne. Človek len tak žije, robí chyby, a tie sa postupne zbierajú. V rýchlosti tohto sveta sa nad nimi však nestačí ani zamýšľať. A tu prichádza párty. Blah blah blah blah blah, a potom sa zobudí ponorený v nádhernej tmavošedej depresii plnej výčitiek, introspekcie a myšlienok exponenciálne urýchľujúcich samovražedné sklony. Vždy je to niečo iné. Raz je to o tom, že nie som dostatočne produktívny a zahadzujem hodiny svojho života, inokedy je to o tom, či tých párty nie je až moc. Veľakrát sa témy točia okolo toho, čo vlastne robím so svojím životom. Dnes som sa zapodieval tým, či som v živote vôbec šťastný. Rád by som povedal že som, ale už pri jointe číslo 1 mi bolo jasné, že ľudia ktorí sú skutočne šťastní si túto otázku asi nepokladajú. Tým som si hneď vytvoril odrazový mostík k ďalším myšlienkam, a zároveň som si ujasnil východzí stav môjho zmýšľania. Nebol som z toho smutný, šťastie je preceňované a nebyť šťastným je okrem iného aj viac kool. Prečo sa všetci tí ľudia tak honia za šťastím? Hlavou mi behalo množstvo osôb ktoré som v živote spoznal, a snažili sa dosiahnuť šťastie. V živote človeka je to celkom bežné. Šťastie si želáme k narodeninám, k meninám, k vianociam, k vianočke, k šalátu a k miliónu iných kokotín. Byť šťastný je v tejto spoločnosti niečo, k čomu by mal človek smerovať a po čom by mal každý túžiť. Bolo tomu tak aj u väčšiny ľudí čo som poznal – od kamarátov, cez známych až po ľudí, ktorých som vídaval iba pri výmene balíka trávy za peniaze. Všetci chcú byť šťastní. Ľudstvo sa mi javilo ako banda tupcov, ktorým vypláchli mozog ideou šťastia ako najväčšej potreby človeka. But guess what? Byť šťastným môže byť fajn, nechcem popierať, že nie. V konečnom dôsledku mi však šťastie príde ako ďalšia z tisícok vecí, za ktorou sa moderní ľudia honia. Za svoje prachy ktoré som ako dealer vyzbieral som už dávno mohol bývať v centre mesta, v príjemnom trojizbovom bytíku odkiaľ by som to mal všade na skok. Nikdy ma to však nelákalo. Nechcel som sa zbytočne hnať za niečím, a skončiť ako Y. Nenadarmo sa vraví, že pomaly ďalej zájdeš. A keď sa náhodou aj potkneš alebo spadneš, určite to nebolí tak, ako keď ideš rýchlo. Y. bola ukážkovým prípadom moderného človeka – šialeného zmätku emócií, ideí, životných štýlov, pseudoprávd a lží. Nikto z ľudí ktorých som poznal nevedel, ako sa Y. volá svojím pravým menom. Niekedy som vôbec pochyboval o tom, či to vie ona sama. Zoznámili sme sa ešte v čase keď som fajčieval takmer nonstop, no dealera som ešte profesionálne nerobil. Klamal by som keby poviem, že si pamätám viac detailov. Mohla to byť párty, rovnako ako túra alebo opekanie za mestom. Zoznámil ma s ňou Diomet, s ktorým som sa síce nikdy nejak extrémne nebavil, no zdravili sme sa a dali sme sa považovať za dobrých známych.  Y. narozdiel od mnohých mojich priateľov a známych nevzbudzovala príliš pozornosti, minimálne nie na prvý pohľad. Od štýlu obliekania, až po jej skromné líčenie a strohý slovný prejav, prvotný dojem z Y. bol značne netradičný, aspoň v komunite ľudí v ktorej sa pohybovala. Možno som húlil v tej dobe až príliš. Nepamätám si už presne ako sme sa stali priateľmi. Viem, že som ju postupne stretával častejšie a častejšie, a po zopár stretnutiach som si uvedomil, že ide o pomerne zaujímavú osobu, ktorá vie byť skvelým spoločníkom – ak však na to má náladu. A to sa stalo iba občas. Nebolo ľahké preniknúť jej pod kožu. No postupne sa mi to podarilo. Netrvalo to dlho, a skupinky v ktorých sme sa vyskytovali sa stále zmenšovali. Pár krát sme zdrhli z párty, a všednú bežnosť párty sme vymenili za unikátne prechádzky industriálnymi zónami predmestí. Vtedy sme sa riadili tým, že pokiaľ nehrozilo, že nás v štvrti ktorou sme práve prechádzali znásilnia, neprechádzali sme sa po správnej štvrti. Časom sme si vedeli vyjsť aj sami, len tak pre nič za nič. Poobede, večer, v noci. Stali sa z nás celkom dobrí priatelia, ktorých už ani zďaleka nespájala len tráva a zadymené priestory klubu. Nikdy sme však nemali spolu nič viac. Nedalo sa. Y. bola totižto šialená. Nebrala lieky, nechodila psychiatrovi, ani nič podobné. Bola to len šialene komplexná bytosť, ktorá v podstate ani sama nevedela čo od života očakávala a čo chcela. To by v podstate nebol problém , keby ide o násťročnú tínedžerku, alebo filozofujúcu študentku. Y. však mala okolo tridsiatky, a stále nevedela pochopiť čo chce dosiahnuť a ako chce žiť. Nebudem sa pretvarovať, že mne sú odpovede na tieto otázky vždy jasné, ale v prípade že nie, dokážem sa od nich oprostiť, nerozmýšlať nad nimi, alebo ich jednoducho zahodiť za hlavu. To Y. nedokázala, a to bol problém. Pokiaľ sme sa bavili o psíkoch, žralokoch, metastázach alebo tučných obéznych pedofiloch ktorým sa nedali nahmatať rebrá, vždy sme boli schopní nájsť spoločnú pôdu, pochopiť sa. Akonáhle sme však prešli na otázky života, často som nebol schopný pochopiť ako Y. zmýšľa a ako sa vôbec môže cítiť.  Myslím si, že si toho bola vedomá – neraz spomínala solipsizmus ako jeden z oporných bodov jej žvástov o neschopnosti poriadne žiť svoj život. Tie reči mi nevadili, vedel som pochopiť že sú pre ňu dôležité, a že sú obdobou toho čo prežívajú mnohí, iba v menej komplexnom merítku. No napriek tomu to bolo ťažké počúvať. Témou, ktorú som nenávidel najviac bolo šťastie. Y. stále opakovala, že by chcela byť šťastná. Nepotrebuje peniaze, nepotrebuje rešpekt, nepotrebuje objímať stromy ani veriť v Bohov. Chcela byť len šťastná. Niečo tak neuveriteľne prosté, nad čím sme strávili hodiny konverzácie. Chcela len byť šťastnou. Ale ani sama nevedela čo to byť šťastnou znamená. Stále opakovala, že sa musí pozerať na pozitívne aspekty života. Na všetkom chcela hľadať to pozitívne a myslela si, že to bude niečo, čo ju privedie k šťastiu. Pozitívny náhľad na život a na všetko okolo. V konečnom dôsledku ju však tento pohľad iba o to viac deprimoval a privádzal ju k väčšiemu nešťastiu. Postupom času si uvedomila, že niektoré udalosti a aspekty prítomné v jej živote nemajú pozitívnu stránku, a snažiť sa ich vysvetliť pozitívne ju privádza k stupídnym argumentom. Y. nebola hlúpa, ale skôr naivná. Po tom ako sa rozhodla túto filozofiu opustiť, sa mi sama priznala, že občas si pripadala ako šialená ezoterická piča, ktorá sa snažila zo života urobiť niečo, čím reálne nebol. No napriek tomu, že túto smiešnu filozofiu opustila, stále sa nevzdala jej túžby byť šťastnou. Snažil som sa jej vysvetliť, že je to zbytočné. Nestačilo by len žiť? Troška stoicizmu do života, a brať veci tak ako idú, nerozmýšľať nad zbytočnými vecami a proste žiť. Nechcieť byť šťastný, nechcieť byť chudý, nechcieť byť bohatý ani populárny. Proste len žiť, a robiť to čo príde. Niekedy ju to bude baviť, inokedy nie. Mala by však ostať sama sebou, nepremáhať sa príliš do robenia vecí ktoré nechce, a žiť bez myšlienkových sračiek, ktoré ju sprevádzali počas celého života. Vravela, že sa o to pokúsi, no asi sa jej to nepodarilo. Alebo podarilo? Ťažko povedať. Vidieť jej do hlavy nebolo ľahké. V určitej časti nášho vzťahu som si všimol reverznú tendenciu. Náš vzťah sa začal znova odohrávať viac v klube ako na ulici, a naša konverzácia sa od holokaustu židovských mačičiek presunula k drobným plytkejším žartíkom a klubovej konverzácii, občas možno i k flirtu. Svojím spôsobom mi prišla spokojnejšia, nebola natoľko utrápená a viac si každý večer užívala. Na druhej strane som nevedel rozlíšiť, či ide o to, že by život konečne začala skôr žiť, ako len nad ním rozmýšľať – alebo skôr o to, že brala oveľa viac drog. A už nešlo iba o trávu. Samozrejme, že mi príde človek šťastnejší pokiaľ je na nafetovaný, a ja som nafetovaný tiež. Prežili sme spolu mnoho zábavných večerov, no z určitého pohľadu sa medzi nami vytratilo puto. Nemôžem povedať, že som sa nebavil, alebo že som to ľutoval. Proste som žil to čo mi prišlo do cesty. Y. nebola v danej fáze môjho života jedinou kamarátkou, ani nie tou najlepšou. Mal som s ňou však špeciálne puto, a to je niečo čo sa nepodarí s každým. Po určitej dobe sme sa vídavali menej a menej, a ani som nevedel prečo. Y. už ma tak často nevolávala von, a keď som jej zavolal ja, väčšinou nemala náladu alebo nedvíhala. Od priateľov som sa dozvedel, že chodí von oveľa menej, a že prestala aj s drogami. Začala chodiť k psychológovi, a na vlastnú psychoterapiu a osobnú hygienu si vytvorila blog, kde písala kopec sračiek – od motivačných rečí, cez podpriemerné poviedky s ponaučením. Tento vývoj jej osobnosti by som skutočne nikdy nečakal. Nakoniec sa jej blog stal nielen populárnym, ale i ona sama sa uplatnila ako motivačno psychologická rečníčka, stala sa populárnou a bolo ju vidieť všade od televízie, až po výklady kníhkupectiev. Nikdy by som nebol povedal, že zrovna s takými sračkami niekedy prerazí, a že jej to budú ľudia žrať. Rovnako by som nikdy nepovedal, že človek tak komplikovaný, a svojím spôsobom i vyšinutý, bude druhým pomáhať a vravieť im ako majú žiť. Vo fáze keď sa postupne transformovala na hviezdu self help motivačnej blogosféry som sa na ňu ešte pár krát snažil nakontaktovať, no vždy ma odmietla s tým, že som bol na ňu zlým vplyvom. Prišlo mi to ako sračka, ale ktovie. To že som sa svojho času pri nej cítil dobre ešte neznamenalo, že to bolo vzájomné, a že som bol na ňu dobrým vplyvom. Jedného dňa som ju videl na youtube videu, ako dáva ľudom 10 rád ako byť šťastný. Pozeral som sa na jej tvár, a šťastná mi vôbec neprišla. Bola to rovnako šialená a komplikovaná bytosť, ktorá mala viac peňazí a dobrú kozmetičku, ktorá dokázala skryť hlbokú priepasť v duši vyžarujúcu cez jej oči. Pre ľudí to však bol vzor. Prečo nie, možno i niekomu pomohla. Ja sa však pýtam, či jej to stálo za to. V procese hľadania šťastia totižto stratila samú seba. Možno keby sa toľko nesnaží, dopadlo by to lepšie. Ktovie. Možno bola skutočne šťastnejšia. Nemal som však taký dojem. Pri rozmýšľaní na Y. som úplne zabudol vnímať hudbu a zabudol som, aký som šťastný, že môžem sedieť na gauči a nič nerobiť. Možno som nebol šťastný podľa knižky. Ale o to nešlo. Bol som šťastný, že môžem žiť, ísť po ulici a skríknuť nahlas vagína bez toho aby som sa cítil mimo svoju kožu. A to mi spôsobovalo šťastie. Nie všetky tie jointy, ani prázdne noci s kamarátmi. Bol som šťastný, že môžem byť sám sebou bez toho, aby som sa snažil niečo dosiahnuť a zmeniť svet alebo seba. Nemusel som sa za ničím hnať, a proste som len žil. Nesnažil som sa hľadať na veciach  iba to pekné. Občas som veci videl pozitívne, a občas som videl to škaredé. Bolo však krásne žiť, a to bolo to šťastie. Žiť a byť sám sebou. Nič nesiliť. Občas sa vysrať do rohu miestnosti a posypať hovno pestrofarebným želé. Zobudiť sa neskôr, alebo byť na týždeň zodpovedný a makať na dlhom texte, ktorý si nikto neprečíta. Na týždeň nepredávať trávu, alebo ísť na diskotéku pre vozíčkárov. Nerobiť to z presvedčenia, že mi to niečo dá, ale z radosti a z chcenia. Cítil som sa lepšie. Určite sa budem aj horšie. A to je fajn. Môcť sa cítiť ako to príde, a nesiliť si do života šťastie a optimizmus. Plakať do pŕs ženy pred sexom ako malé dieťa. Báť sa či žena s ktorou som spal neostala tehotná. Plakať nad hrôzou zemetrasenia v Japonsku. Robiť si čo chcieť, a nebrať to vážne. Y. so serious?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *