O.

o

Chcelo sa mi už spať. Bol som unavený. Nesmel som však zaspať, lebo som vedel, že by som sa s Oféliou minul a tak by som na ďalší týždeň nemal žiadne zásoby. Posledné dni som bol neuveriteľne unavený. Nevedel som presne z čoho táto extrémna únava pochádzala, nebolo to však nič príjemné. Obvykle som nechodieval spávať pred jednou v noci, no posledné týždne som už o jedenástej ležal v posteli a zaspával. Nevedel som si vysvetliť či mám tento jav prisúdiť môjmu narastajúcemu veku, alebo nejakej podivnej chorobe ktorá sa usadila v mojom tele a pomaly ho začala rozkladať. Samotná únava nebola až taká hrozná. Vždy som si mohol ľahnúť a vyspať sa. Problém však bol v tom, že pokiaľ som spal, unikali mi tržby. Jedným z dôvodov prečo som mal dostatok kšeftov, bolo že som pracoval dlhšie ako ostatní, a tak nebolo zvykom že som ešte o pol jednej zahajoval poslednú roznášku. Tento režim bol však mojou únavou okamžite narušený a peniaze mi tak unikali proti mojej vôli. Nebol som zrovna pri peniazoch, a moje plánované investície mali tento stav ešte zhoršiť. Nevedel som či je moja biedna finančná situácia dôsledkom môjho bujarého životného štýlu, alebo som proste len nezarábal toľko. Možno aj to bol jeden z faktorov mojej popularity. Tie pytle som rád dával podľa pravdy a nesnažil som sa klamať pri každej príležitosti. Moja marža bola oproti konkurenciu mizivá. Objemy boli zato fajn, ale niekedy veľké množstvo nestačí. Mal som už iba zopár gramov, ktoré by mi nevystačili ani na zajtrajší deň. Brnkol som preto poobede Ofélii a sľúbila mi, že príde okolo ôsmej. To sa však medzi časom trikrát posunulo a ja už som chcel ísť spať. Bol som nasratý. Oféliu som mal síce rád, ale aj tak by som náš vzťah v prvom pláne kategorizoval ako biznis priateľstvo. To je také priateľstvo, ktoré by bez prebiehajúceho biznisu pravdepodobne nefungovalo. Napriek tomu som Oféliu nikdy nebral iba ako dealerku ktorá je o jeden potravinový stupienok nado mnou. Bola to sympatická žena, ktorá sa o seba vedela postarať bez akýchkoľvek problémov. Práve naopak. Nevedel som o tom, že by niekedy potrebovala pomoc od kohokoľvek. Všetko si vedela zariadiť sama. Nebol som však naivný, a vedel som, že aj ona potrebovala pomoc keď sa jej doma pokazila elektrina, alebo keď potrebovala vymeniť vstavanú umývačku riadu. Napriek tomu pôsobila mimoriadne sebavedome, takmer až nezraniteľne. Nikdy sa na nej nedala spoznať vnútorná neistota alebo nerovnosť. Vždy bola v kontrole nad situáciou v ktorej sa vyskytla a to som na nej obdivoval. Bola len o čosi staršia ako ja, pravdepodobne o dva alebo tri roky. Dlhšiu dobu sa o nej šeptalo, že je to lesbička.  Bolo to pravdepodobne pre to, že už roky ju nikto nevidel zahadzovať sa s nejakým chlapom. Ja by som však povedal, že išlo asi o predsudky. Nepamätám si totižto, že by som ju vôbec niekedy videl v nejakom intenzívnejšom vzťahu s kýmkoľvek, nielen s chlapmi. Ofélia proste nikoho nepotrebovala. V duchu som si premietal aká sa musela cítiť osamelá. Možno ale ani nie. Nepochybujem o tom, že sex si zabezpečiť dokázala. Napriek jej osamelosti to bola nádherná žena, vyžarovalo z nej niečo mysteriózne, a to bolo neskutočne sexi. Nikdy som nevedel určiť, odkiaľ to vyžaruje. Pre prostý pokoj v duši, som sa asi po dvoch rokoch vnútorných rozporov dohodol sám so sebou že to bude z očí. Ofélia bola v mnohých ohľadoch magnetická bytosť. Neraz sa pohybovala v spoločnosti mnohých ľudí, no i cez to že boli od nej len pár centimetrov, nepustila si ich k sebe ani náhodou. Priťahovala ľudí, a keď sa k nej chceli priblížiť bližšie ako kov k magnetu, prepla svoju polaritu a miesto priťahovania odsúvala ľudí ďalej od svojho vnútra. Dlho som to nevedel pochopiť. Teraz už tomu celkom rozumiem. Prečo nie. Život s iným človekom je niekedy zbytočne ťažký. Sám si to neviem predstaviť. A nielen z mojej strany – pri mojom štýle života musí byť život so mnou peklo. Každý deň niečo iné, ďalšia stupídna príhoda do záložky. Mal by som vôbec pri takomto štýle života čas na niekoho iného? Ktovie, ale pochybujem. Na druhej strane vek ma už pomaly tlačil. Nechcel som navždy ostať sám, to bolo jasné. No predstava života s iným človekom ma desila. Ofélia bola v tomto asi podobná. Aj keď ťažko povedať. Nepoznal som ju natoľko aby som mohol analyzovať jej vnútorné pocity s dostatočnou presnosťou. Mal som však taký dojem. A niekedy dojmy neklamú. Popri rozmýšlaní som sa začal pomaly prepadať do krajiny snov. Nedalo sa to už vydržať. Bojoval som a chcel som. So starobou sa však vyhrať nedá. Ani s únavou. A tak sa pomaly ale isto môj kontrolovaný dych premenil na nekontrolovateľné chrápanie. Ofélia. Hmm, Ofélia… Mhmmmea… Pravdepodobne som sa aj oslintal.

Na druhý deň ráno som sa zobudil a zavolal som Ofélii. Nakoniec neprišla. Niekedy je lepšie vzdať to, nebojovať a poddať sa času a starým kostiam. Možno by som si pospal o hodinku viac. Malo by to však v konečnom dôsledku nejaký význam?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *