Andy Stott – Too Many Voices [ Modern Love, 2016 ]

Cover ostáva verný Stottovej estetike nastolenej releasom Passed Me By - Čiernobiela fotografia bez prítomnosti akéhokoľvek textu. Nice.

Andy Stott je jeden z najzaujímavejších hlasov súčasnej elektronickej hudby. Jeho kariéra zaznamenala od jeho EP Passed me by strmý nárast a albumy ktoré nasledovali – We Stay Together, Luxury Problems a Faith in Strangers iba potvrdili jeho silné postavenie v mozaike súčasnej elektroniky. Stott je od začiatku svojej kariéry úzko spätý so značkou Modern Love a ostal jej verný aj na jeho zatiaľ poslednom albume, ktorý vyšiel pred pár dňami. Jeho názov je Too Many Voices a asi iba dement ešte nepochopil, že je o ňom tento článok.

Pred samotným rozborom by som mal podotknúť, že som Stottov fanúšik. Napriek tomu vrcholom jeho tvorby pre mňa ostáva temný, zasmušilý house na EP Passed Me By, ktoré ho dostalo na výslnie. Jeho zvyšné albumy, vrátane debutového Merciless sú však tiež skvelými kúskami hudby. Hoci v mojich očiach kvalita jeho releasov od Passed Me By klesá, rozhodne sa na každý jeho nový počin veľmi teším, nakoľko nepochybujem o jeho schopnosti vytvárať zaujímavú hudbu a posúvať sa ako umelec ďalej, mimo hranice jeho komfortnej zóny. Tento fakt krásne potvrdil v posledných rokoch, keď začal spolupracovať s vokalistkou Alison Skidmore, ktorá má silné zastúpenie aj na jeho najnovšom albume, kde je zodpovedná za väčšinu vokálov.

Vždy ma zaujíma, či sa umelec ktorého mám rád na novom albume niekde posunul – či už zvukovo alebo kompozične. Inak tomu nie je ani v tomto prípade. Musím povedať, že na jednej strane ide o solídny posun – po kompozičnej stránke sa Andy posunul v niektorých trackoch viac smerom k popovejšiemu svetu – album obsahuje silnejšie zasadenie vokálov/spevu oproti jeho predošlej tvorbe, syntetizátory obsahujú jasnejšie melódie a sú podstatne viac v popredí. To má často za následok, že pesničky sú oproti predošlej tvorbe o dosť chytľavejšie. To však vôbec nie je mínus. Zvukovo ide len o malú odchýlku voči predošlej tvorbe – paleta zvukov je značne podobná s predošlým albumom Faith in Strangers, a použitie vokálov ktoré často využívajú silný reverb a výrazné sykavky je umelcovým trademarkom už od začiatku jeho spolupráce s Alison Skidmore na Luxury Problems. Takisto použitie distortion predovšetkým na perkusie a beatovú zložku trackov je už známe každému kto tvorbu tohto Brita sleduje dlhšiu dobu – tento prvok bol veľmi využívaný aj v jeho projekte Millie&Andrea, na ktorom spolupracuje s Milesom Whitakerom z Demdike Stare. Spoločným znakom s predošlou tvorbou ostáva aj cover art – ten je verný Stottovej estetike nastolenej releasom Passed Me By – čiernobiela fotografia bez prítomnosti akéhokoľvek textu. Pekné.

Hoci po zvukovej stránke album pôsobí uceleným dojmom, jednotlivé pesničky na seba nenaväzujú žiadnym zmysluplným spôsobom, a zdráham sa povedať, že by na tomto albume išlo o nejaký ucelený naratív, respektíve, že by mali pesničky so sebou spoločné i niečo viac ako zvukovú paletu a dôraz na atmosféru. Skôr ako album tak tento release pôsobí ako kolekcia pesničiek. To trošku zamrzí, ale v súčasnosti sa málokedy nájde album za ktorým by bol silný koncept, a to obzvlášť pokiaľ nejde o dielo s prominentnými vokálmi a množstvom spievaného textu. Jednou z najlepších vecí na novom albume je bez pochýb použitie syntetizátorov – vytvárajú nádhernú zasnenú atmosféru, sú správne analógovo teplé a jasné. Synťáky sú pozdvihnuté ešte na vyššiu úroveň pomocou skvelého použitia pitch shiftu, ktorý je famózne použitý na jednom z najlepších trackov celého albumu – Forgotten. Nejde však o jediný kúsok kde by bol tento efekt použitý, a jeho zaradenie album jednoznačne pozdvihuje. Vokály sú takisto posunuté oproti autorovým predošlým počinom na vyššiu úroveň,  a silné vokály dali vzniknúť jedným z najlepších piesní na celom albume. Singel Butterflies je chytľavý kúsok experimentálneho minimal synth popu so skvelým začlenením vokálov. Album uzaviera titulná pieseň Too many voices – fantastický piece s vokálmi evokujúcimi posledný album Julie Holter. Tieto 2 piesne vokály používajú asi najviac z celého albumu, a patria na ňom aj medzi najpodarenejšie. Naopak v strede albumu sa objavuje track Selfish, ktorý je pomerne vytrhnutý zo zvyšku albumu, a ani atmosférou, ani tempom do celku príliš nezapadá. Takisto je na ňom nie príliš najšťastnejším spôsobom použitý distortion effect, a celkovo mi tento track evokuje podstatne viac Stottov side projekt Millie&Andrea. Skrátka sa mi na album príliš nehodí.

Spočiatku sa mi tento album až tak nepáčil, no postupne som ocenil posun ktorý Stott urobil. Väčšina trackov je skvelá, i keď sa tu nájde aj zopár slabších kúskov. Napriek tomu ide o solídny album a aj cez počiatočný nie príliš pozitívny pocit ho môžem vrelo doporučiť nielen znalcom Andyho tvorby, ale aj tým, ktorí sa s jeho hudbou nikdy nestretli. Na mojej škále nutnosti vypočutia by som mu udelil slabších 8/10. A čo vy? Urobil tento album niečo s vašimi pocitmi? Ak ste ho ešte nepočuli, môžete si ho stiahnuť na linku nižšie.

 

Andy Stott – Too Many Voices [Modern Love, 2016] – 8/10

download: http://uloz.to/xKhzSrxL/andy-stott-2016-too-many-voices-zip

Obľúbené tracky: Forgotten, Too Many Voices, New Romantic

Obišiel by som sa bez: Selfish, Waiting for You

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *