Q.

q

Do električky som dobehol zadýchaný. Bola poloprázdna a tak nebol problém sadnúť si. Bol som iba na druhej zastávke, a na najbližšej ma čakal príval ľudí putujúcich do mesta. Vedel som dobre čo ma čaká. Po krátkom, ale intenzívnom šprinte a následnom usadení sa na sedačku, bude nasledovať intenzívne potenie. Šedá farba môjho trička z toho radosť rozhodne nemala, ale taký je život. Ako by Vonnegut povedal – so it goes. Je leto a rozhodne nebudem jediný kto sa bude v električke potiť. Od tepla mi prišlo mierne zle a na chvíľu som sa zameral na to ako mi bije srdce. Nechcel som však prebúdzať hypochondra v sebe, a tak som radšej BPM môjho srdca prehlúšil drsným darkside junglovým beatom z 92. Na stretnutie s Quincym som sa vôbec netešil. Mal som s ním pomerne zvláštnu históriu a v kolektíve som ho znášal nepomerne lepšie ako osamote. Tentokrát ma však čakalo stretnutie osamote, a hoci by nemuselo byť dlhé, bál som sa, že sa to nakoniec zvrtne na posedenie pri pive. Nemal som pripravené žiadne dôveryhodné výhovorky. Včera som mu povedal, že nebudem dnes rozvážať, ale že pre neho urobím výnimku. Nerád, ale potreboval som prachy. Quincy nebol zlý človek, to rozhodne nie. Bol to však na môj vkus trošku čudák a k tomu aj riadne nevyspytateľný. Zažili sme spolu zopár dovoleniek, lyžovačiek, festivalov, párty a takisto som sa s ním párkrát zúčastnil aj zbierania hríbov. Všetky tieto činnosti boli zábavné, predovšetkým pre to, že sa odohrávali v skupine a na substanciách. Električka už sa zastavila na ďalšej zastávke a značne sa naplnila. Cítil som sa lepšie, hoci fáza extrémneho potenia začala len pred necelou pol minútou. Prelet očami mi však naznačil, že ani zďaleka nie som v električke jediný, kto by sa mal hanbiť za svoje mačky pod pazuchami. Pomaly sa už zotmievalo, a väčšina ľudí bola nahodená najlepšie ako vedela – evidentne vybehli v piatkový večer za zábavou. Počasie však nekompromisne ničilo každého z nás. Na to že bolo už okolo deviatej večer, bolo neuveriteľné dusno, ktoré nenarušil ani najmenší pohyb vetra. Vytiahol som si z vrecka mobil a zistil som, že  budem s najväčšou pravdepodobnosťou meškať. Obyčajne som bol dochvíľny, ale nezakladal som si na tom. Presnosť je výsada kráľov, a ja som bol len dealer z močiara. Ani kráľ, ani princ. Nosil som však fialový sveter a vlasy sa mi mierne kučeravili. Teraz som mal len svetlomodré tričko pripomínajúce farbu polaroidovej oblohy. Cesta mestskou dopravou bola pre mňa obvykle meditáciou nad ľudskou existenciou a týmto svetom. So striedavými úspechmi – občas som nadobudol dojem, že tento svet je výnimočný a úžasný, inokedy som ostal znechutený tým čo sem ľudia priniesli. Tak či tak, vždy to bola skúsenosť, ktorú sa oplatilo prežiť. Možno preto som stále nemal vodičák. Chodiť s inými ľuďmi v doprave mi pomáhalo zamýšľať sa nad životom súčasného človeka, vrátane môjho. Najlepšie to je s hudbou, no i bez slúchatiek si viem momenty v doprave patrične užiť. Neuveriteľnou vlastnosťou cestovania mestskou dopravou je záber ľudí ktorých v nej môžete stretnúť. Od robotníka, cez profesora, od mladých cez starých, excentrických, mamičky, bezdomovcov, grafitti writerov, deti, ľudí idúcich do divadla, lúzrov, feťákov, a ešte mnoho iných sociálnych skupín. To je na doprave unikátne. Keď idete do divadla, stretnete väčšinou len ľudí čo idú do divadla. Do práce ľudí ktorí idú do práce. Ale v električke alebo trolejbuse stretnete každého. Od najlepšieho po najhoršieho, od najkrajšieho po najohavnejšieho. A to je kúzelné. Ak ste odvážny, občas možno aj nadviažete komunikáciu. Tentokrát to však nehrozilo. Bol som pomerne dosť unavený, a aj cez neprimeraný počet nádherných dievčín a chalanov som nemal silu ani chuť spoznávať nové osoby. Bol som celkom napätý z toho ako dopadne moje stretnutie s Quincym. Kedysi sme mali trošku lepší vzťah, je však pravda, že drogy boli vždy základom nášho vzťahu. Ak rýchlo zalovím po zážitkoch s Quincym, len ťažko nájdem nejaký kde nefigurovali drogy, tráva, alebo aspoň chlast. Boli sme vždy taký párty priatelia. Na tom samozrejme nie je nič zlé, ale v konečnom dôsledku sú párty priatelia ľudia, ktorí hľadajú zážitok a niečo pekné predovšetkým pre seba, a keď sa dostane niekto do sračiek, ich záujem pomôcť mu je minimálny. Spôsobilo by im to totižto starosti a vyžadovalo by to úsilie. Tak sa však praví priatelia nesprávajú. Merítkom pravého priateľa je práve to, že je ochotný si zašpiniť ruky keď sa dostanete do sračky, alebo sa potrebujete vyplakať. Nikomu to nie je príjemné, ale práve tá obeta toho, že vás niekto vypočuje alebo že kvôli vám zatají smrť mladého Nigérijca je niečo, čo nájdete len u skutočného vzťahu.V električke začínalo byť riadne plno, a úmerne s tým stúpala aj teplota až do neznesiteľných výšin. Potil som sa úplne všade a môjmu telu boli úplne ukradnuté reklamné slogany stupídnych antiperspirantov na základe ktorých na mojej poličke pristáli produkty od renomovaných značiek.  Možno sa aspoň Quincy s takým spoteným prasaťom nebude chcieť príliš zdržovať. Teplo nahrávalo aj môjmu nákladu, ktorý som prenášal vo vrecku. Mal som ho samozrejme patrične zabalený, tak aby príliš nesmrdel, ale pozorný nos by možno zacítil drobný zápach – nie však vo vagóne plnom prepotených ľudí. Aj taká bola realita života v meste. Bicykel nebol príliš alternatívou, doprava bola šialená a cyklistika bola všeobecne považovaná za zahrávanie sa so zdravím. Pozeral som sa po električke zatiaľ čo mi v slúchadlách jungle vystriedal pulz pravidelného tropického beatu z balearic house mixu od ktorého som nemal tracklist. Pohľady ľudí sa len málokedy stretávali, boli vytrénované na to aby sa vzájomne vyhýbali. V tom som však cítil slobodu. Električka bola jedno z mála miest v ktorom som sa nebál pozerať ľuďom uprene do tváre a do očí – vedel som, že skôr či neskôr totižto uhnú pohľadom. Skrátka sa báli. Vymeniť si dlhý pohľad je niečo veľmi intímne a nie každý to zvláda dobre. Aj ja som sa toho na bežných verejných priestranstvach dosť bál. Preplnená mestská doprava však bola výnimkou. V posledných rokoch však už bolo čoraz zložitejšie a ťažšie nadviazať aspoň krátky pohľad, alebo si vymeniť úsmev. Všetci hľadeli do mobilov, zaspávali, čítali noviny. Bolo to zvláštne. Pri premiestňovaní sa a hnaní sa za povinnosťami tohto sveta, sa ľudia ešte vo svojom vlastnom mikrokozme hnali za drobnejšími vecami. Aby im neunikol ani kúsok tohto sveta – kontrolovali sociálne sviete, čítali o situácii vo svete. Cítil som sa medzi nimi čudne. Zabúdali na to, pozerať sa na svet. Zabúdali mať radosť z toho že môžu vidieť von oknom po ceste, kde sa často niečo deje. Ubieha im pred očami krajina plná drobných ľudských príbehov – od štiaceho psa až po babičku s nákupom ktorej mladá slečna pomáha cez cestu. Tieto drobnosti boli krásnymi životnými momentami, ktoré mi vždy vedeli dať niečo do života. V poslednej dobe som však začínal mať z dopravy zmiešaný pocit. Interiér vozidla ma oproti exteriéru často uvrhával do depresie. Hoci si ľudia boli vo vozidle fyzicky neuveriteľne blízko, ich vzájomná mentálna diaľka sa stále viac a viac zväčšovala. V doprave som sa cítil zároveň neuveriteľne slobodne, ale aj cudzo a tak, že som tam nepatril. Niekedy som bol šťastný, že už môžem vystúpiť. Vystupoval som obohatený z drobných zážitkov, i deprimovaný z demencie tohto sveta. Cesta mestom mi však vždy niečo dala – aj tentokrát. Vždy to bol nejaký zážitok. Meškal som už päť minúť a predstava Quincyho tváre sa mi dosť hnusila. Na druhej strane aj všetci uponáhlaní a utrápení ľudia vo vozidle. Chcel som už vystúpiť, a zároveň aj nie. Vedel som, že má čaká skok z blata do kaluže. Dúfal som, že Quincymu predám zásielku a nebudeme nútení spomínať na staré časy. Nevedel som poriadne ani prečo ho nechcem vidieť. Nemal som však na to náladu. Možno som nemal len náladu na ľudí. Niekedy sa to stáva. Možno je to len tou dopravou. Asi by som si mal naozaj kúpiť auto.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *