X.

x

Bolo to už zopár rokov. Cítil som sa ešte mladý a možno aj dostatočne pekný. Bolo to vlastne ešte predtým ako som sa začal živiť predajom a pestovaním trávy. Nežil som ešte v karavane v močiari, a bol som v podstate úplne obyčajný študent. Po troch rokoch sa mi začalo bývanie na internáte zunovať a tak som sa rozhodol presťahovať do centra gentrifikácie na východe mesta – bývalého slumu Regolsky. Trávu už som síce dlhšie fajčil, ale nerozmýšľal som nad tým, že by som sa tým mohol živiť. Jedným z dôvodov prečo som sa chcel dostať z internátu bol nedostatok priestoru. Tlačiť sa s dvoma ďalšími ľuďmi v malej izbe nebolo už viac pohodlné. Pri prehliadke bytu, ktorý sa stal čoskoro priestorom v ktorom sa mi zmenil život, mi boli predstavení všetci jeho obyvatelia ktorí bývali v zvyšných troch izbách. Doteraz si na to zoznamovanie pamätám. Xavier mi však v pamäti neutkvel až tak ako Mickey. Ako sa však v dlhodobejšom horizonte udalostí ukázalo, bol to práve Xavier, ktorý môj život ovplyvnil najviac zo všetkých vtedajších obyvateľov bytu na Botanickej ulici. Xavier sa zo začiatku javil ako nenápadný chalan, skôr introvert, ktorý slovami šetril a prikladal im veľkú váhu. Už po pár týždňoch pobytu som však zistil, že si s ním rozumiem najlepšie zo všetkých. Xavier bol vtipný, no zároveň aj veľmi inteligentný. Pod rúškou tichého človeka sa ukrýval temperamentný a trošku šialený intelektuál  a vtipálek. Miloval filozofiou, a prekvapivo narozdiel od mnohých filozofov aj múdrosť. Bol sčítaný, a svoje argumenty vedel vždy prezentovať precízne, jasne a s vtipom sebe vlastným. Čoskoro sa stal jedným z najdominantnejších ľudí v mojom živote, bez toho aby som si poriadne uvedomil ako sa to vlastne stalo. Trávili sme spolu takmer všetok voľný čas, chodili sme spolu do akvária, odpočívať do botanickej záhrady, prechádzať sa pri západe slnka. Svojím spôsobom by som mohol povedať, že sme mali vzťah. Ibaže nie sexuálny. Bolo to však ako manželstvo – často sme sa pohádali, často sme sa nenávideli, často sme si jeden druhému chýbali. Nerobil som si ilúzie, že by to malo vydržať navždy. Nič netrvá večne. Takisto som vedel, že mať veľmi silné putá s druhými ľuďmi je vždy nebezpečné. Moment keď sa vám niekto blízky vyparí zo života je jedným z najväčších sklamaní a bolestí aké môže človek v živote zažiť. Čo sa však dalo robiť. Xavier bol tým človekom, ktorý mi ako prvý zasadil do hlavy ideu pašovania trávy. Iste, napadlo to predtým aj mňa, ale bola to iba myšlienka ktorá rýchlosťou svetla preletela cez moju hlavu. Nikdy som nad tým nerozmýšľal vážne, bolo to skôr také uvedomenie, že asi existujú ľudia ktorí sa predajom trávy a drog môžu živiť. Nemal som v pláne byť jeden z nich. Xavier však túto ideu zasadil do mojej hlavy hlbšie ako by bolo zdravé. A táto myšlienka sa nakoniec nášmu vzťahu stala osudnou. Nebola to jeho chyba, a nebola to ani moja chyba. Proste sa to stalo. Zo začiatku sme začínali spolu. Predaje išli ako po masle, a ja som mal pocit novonadobudnutej slobody – mal som peniaze, a nemusel som robiť nič ťažké. Preč boli časy práce v supermarkete.  Zrazu som mal na všetko čas. A to znamenalo aj viac času s Xavierom. Už to nebolo len o kamarátstve, ale aj o biznise. Viac času, viac rečí, viac konfliktov, viac smiechu. Všetko sa znásobilo, a zrazu sa väzba medzi nami zmenila na niečo, čo predvídalo bolesť z pádu. A pád prišiel. Jedného dňa, z ničoho nič, Xavier už trávu predávať nechcel. Začal túžiť po veľkých ideách, ako samoudržateľné komunity, cestovanie po svete, idea globálnej komunity ktorá sa bude podporovať.  Mne sa tieto idei zdali naivné, a neuskutočniteľné. Xavier si chcel zobrať jeho polovicu zisku na to aby mohol cestovať po svete a nabrať do života nové skúsenosti. Samozrejme sa mu nepáčilo, že ja som jeho ideám nehodlal. Ovplyvňovali sme sa denne, a tak niečo tak závažné ako neakceptovanie nového svetonázoru bolo značným orieškom k prekusnutiu z obidvoch strán. Po rokoch som si uvedomil, že môj nesúhlas a odmietnutie Xavierových nových hippie názorov nespočíval v tom, že by sa mi nepáčili samotné názory. Bol to skôr strach a nesúhlas z toho, že Xavier chcel opustiť môj život a odísť niekde, kde som ja nebol ochotný ísť s ním. Pre mňa to bolo niečo ako zrada, hoci to bolo len ďalšie reálne rozhodnutie v živote človeka. Ja som mu nevedel pochopiť, to však ešte neznamená, že to rozhodnutie bolo zlé. Možno vôbec nie. Ťažko povedať aj teraz, s odstupom času. S Xavierom som postupne úplne stratil kontakt. Proste zmizol z môjho života a ja som ostal sám. Po ňom prišli ďalší. U mňa ostala tráva, no vždy som rozmýšľal o tom či je to správne a či som radšej nemal odísť s ním. Tak už to je. Vedieť to nebudem nikdy. Niekedy mi chýba. Nahradili ho iný, no on bol ten prvý, ktorý mi ukázal v živote množstvo vecí, a pri ktorom som dospel. Chýba mi. Dnes to však už vnímam tak, že v našom rozchode sa zračí krása a nevyspytateľnosť života. Možno sa raz vráti. Možno už o chvíľu. Ako tak cestujem na miesto nášho stretnutia po rokoch, sám neviem čo mám očakávať. Pýtal sa na to, či ešte pašujem trávu. Možno ju po tomto stretnutí prestanem pašovať úplne. Možno ju on znova začne so mnou. Možno sa pozdravíme, objímeme, porozprávame, dáme si elán do života. Meškám  už desať minút, ako však Xaviera poznám, budem čakať ešte ja na neho. A budem sa pri tom usmievať. Už možno nie sme kamaráti a nikdy nebudeme. Ale to čo sme spolu prežili sa nedá už nikdy zobrať. A žije to vo mne stále.

Predošlé náhľady do zákutí mysle drogového dealera:

B.

U.

R. 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *