B.

b

Zpoza dverí sa ozýval krik, ktorý nebol zrovna najpríjemnejší. Bol to mix Beatricinho zúrivého vrešťania, plaču dieťaťa, kriku doktorov a všeobecného zhonu nemocnice. Nemocnicu väčšina ľudí nemá až tak rada, a  pravdepodobne by na svet prišli radšej niekde na lúke. Ale dieťa si to neuvedomuje a tak je mu to jedno. Hlavne že je tam čisto a postarajú sa tam oň kvalifikovaný ľudia, ktorí presne vedia čo také decko potrebuje. Bol to zvláštny pocit. V nemocnici už som nebol viac ako 4 roky, a naposledy to nebola príjemná skúsenosť – Timothy totiž dostal epileptický záchvať a nepríjemne sa pri tom udrel do radiátoru. Jediný človek vôkol som bol ja, a hoci sme bol sfetovaný pod obraz boží, intenzívne krvácanie z hlavy sa dalo ignorovať len veľmi ťažko. Nebolo to prvýkrát čo som išiel do nemocnice s človekom na drogách, a vždy to bola veľmi nepríjemná skúsenosť. Tentokrát to bolo však iné. Beatrice bola úplne čistá už pár mesiacov, a mňa tiež zachytila vo vzácnom čase kedy som nebol pod vplyvom žiadnej omamnej látky. Aj situácia bola iná. Nešlo o úraz ani nič nepríjemné – práve naopak – išlo o bežnú a pritom tak radostnú vec ako pôrod. Keby mi niekto pred pár rokmi povie, že sa raz dočkám Beatrice s dieťaťom, smial by som sa a neveriacky krútil hlavou. Beatrice nebola ten typ dievčaťa ktorému je vlastné byť mamou. Možno ešte predtým ako si dala v 17tich prvé tetovania a prvú čiaru. Odvtedy to vyzeralo tak, že deti uvidí len v časopisoch. Čas a život to však zariadili inak. Nebol to ani prvý, ani posledný prekvapivý prerod osoby, ktorý som kedy zažil. Premena je životu vlastná – raz nastane v mladosti, inokedy na staré kolená. Len málokto sa jej však vyhne a ostane v priebehu svojho krátkeho času na zemi viacmenej rovnaký. A s drogami je to ešte intenzívnejšie. Fetovať celý život dokáže len veľmi málo ľudí – a tí čo to dokážu, žijú život ktorý je často mizerný. Takéto typy životov sú lepšie materiály na knižku ako sú reálnymi užitočnými životmi pre túto spoločnosť. Vyrásť z drog je rozumné – to som si potvrdil už na viacerých ľuďoch a Beatrice bola jedna z nich. Koncom jej tínedžerských rokov to vyzeralo, že jej dvoch obrovských vášní v podobe tetovania a drog sa nezbaví len tak ľahko. Pravda však je, že oproti iným príbehom, bol ten jej ukážkou vzorného prestania s drogami. Celé sa to udialo zhruba keď mala 25. rokov. Po tom ako ju v 19. resp. 20. rokoch 2 krát vyhodili z vysokej školy, bola nútená zamestnať sa v továrni na výrobu plastových nádob na rôzne typy tovaru. Nešlo o prácu ktorá by bola dobre platená, a naviac nebola ani jedna z tých najlepších. Z pohľadu povalača ako som ja to bol doslova martýr, ktorý musela podstupovať niekoľko rokov v kuse takmer na každodennej báze. Už počas tejto práce sa jej konzumácia drog znížila, stále to však nevyzeralo tak, že by mala prestať. V tej dobe som ju vídaval takmer každý týždeň, hoci bývala v South Burroughs kde sa mestskou dopravou dalo dostať rozumne len v určitých hodinách. Postupom času som k Beatrice začal chodiť viac na bicykli, pretože sa mi to oplatilo finančne, a naviac som mal zo seba ešte dobrý pocit, že robím niečo pre svoje zdravie. Beatrice bola v skutočnosti jedna z prvých, ktorá odštartovala moje bicyklové dealerské obdobie, ktoré trvalo bezmála takmer dva roky. Počas týchto zlatých časov som schudol takmer 11 kíl, bol som zdravotne v životnej forme, spoznal som mnoho nových ľudí, obchod išiel náramne dobre a celkovo som prežíval jedno z najkrajších období môjho života. Určite minimálne čiastočne za to vďačím práve aj Beatrice, a hoci už sa vídavame maximálne raz za mesiac a hlavné obdobie nášho priateľstva vyšumelo, stále ju v mojom živote považujem za dôležitú a dobrú osobu. Určite k tomu dopomohlo i to, že potom čo Uma odišla z môjho života, potreboval som jej miesto niečím zaplniť, a Beatrice so svojou bezprostrednosťou a úprimnosťou bola ideálnou voľbou. Bohvie ako by to dopadlo keby Bei nikdy neodíde z továrne do zombie kancelárskej práce do obrovskej nadnárodnej firmy. Dodnes nezabudnem na to ako som ju prvýkrát videl v kostýme. Korporátna práca bola posledným klincom do života nádejnej mladej feťáčky. V priebehu jedného roka Bei vymenila takmer všetko – šatník, názory, lenivý životný štýl a v neposlednom rade aj lásku k drogám – za lásku k životu. Začala behávať a po necelom roku v novej práci si našla aj nového priateľa, ktorého som nikdy nemusel. Nakoniec sa však ukázalo, že aspoň v jednom ohľade Beatrice nestratila súdnosť. Usadiť sa s jedným partnerom nikdy nebolo jej šálkou kávy, a tak sa v jej byte striedali muži rýchlejšie ako jej pribúdali na tele tetovania. A to nebolo málo. Obidve ruky mala už kompletne potetované a na chrbte jej vznikal obrovský masterpiece. A tak to aj dopadlo. Chlapi prichádzali a a odchádzali, a nakoniec sme skončili tu. Budúca, alebo možno už súčasná slobodná mamička, ktorá vzhľadom pripomína pornohviezdu z gonzo filmu kde je anál povinnosťou. Napriek tomu som ju mal zvláštne rád a cítil som k nej určitý druh unikátneho priateľstva – hoci sme sa už takmer nevídavali. Veľmi ma prekvapilo, že k pôrodu si z plejády ľudí vybrala práve mňa – bol som na to pyšný. Znamenalo to pre mňa veľa, ale predovšetký to, že ma ešte stále mala rada. A to ma veľmi tešilo. Možno pod nánosom jej korporátneho života už nebolo to čo som na nej obdivoval a miloval – tvrdohlavosť, mám v piči postoj ani jej láska k drogám už dávno neboli jej silnými stránkami. Napriek tomu na nej bolo stále niečo fascinujúce. Dúfam, že sa to premietne aj do jej dieťaťa. Bude to dievča. Možno budúca líderka punkovej skupiny, delikventka, sprejerka alebot tragická obeť heroínu. Čokoľvek, len nech to nie je obeť konformizmu a spoločenských noriem. Pretože heroín je často viac ako oblek s kravatou. Obzvlášť v prípade Beatrice. Nech žije revolta.

b

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *