Imigračná Lolitika – pustime aspoň decká vy blázni.

at

Témy hýbu svetom. Ako tu budú žiť naše deti? AIDS už nikoho nezaujíma. Európa a západný svet si konštantne hľadajú nový objekt záujmu. Tu a tam nejaký atentátik, občas vojna na blízkom východe, terorizmus, internetové pirátstvo, zobrazenia kentaura ako nevhodného vzoru v európskom dedičstve rozprávok od Hansa Christiana Andersena, alebo Diskurz o úlohe ľudí s elefantídou v cukrárstve. Sedliak ako ja si nevie s takýmito náročnými témami poradiť a uchyľuje sa k jednoduchšiemu vnímaniu debát. A keďže momentálne vládne téma imigrácie (Heinrich Volkswagen musí ďakovať Bohu), bol som nútený vytvoriť si názor. Jedného dňa som išiel z vynikajúcej talianskej cukrárne Adagio v Lichtenštajsku domov. Cukráreň vám veľmi doporučujem, nie je možné ju prehliadnuť, Lichtenštajn je fakt malý. Cukráreň, parlament, polícia, sociálka, zopár bánk, správa dopravy, hasiči, hladkáreň peňazí a predajňa kožušín. Cukráreň je úplne naľavo, nedá sa to obísť. Prišiel som k dverám, potočil som kľúčami a vstúpil som dnu. Vyzul som sa, a po príchode do kuchyne ma prepadlo Nutkanie. Dostal som sa do obrovskej paniky. Nikto ma ešte nikdy neprepadol, a Nutkanie bolo ozbrojené. Akiste pochopíte prečo som sa triasol. Okamžite mi bolo prezradené čo je odo mňa požadované –  jasne sa postaviť na jednu stranu imigrantskej barikády a vyjadriť názor. Kolená sa mi začali podlamovať a zmeraveli mi. Hmmm, čo len teraz. Zaujať silne humanistický postoj, alebo naopak – silným národným cítením, ktoré môže mať často neraz i ľudské korene brojiť proti nadmiere utečencov. Nuž, niekomu z Vás to možno príde pohrošujúce možno až banálne. Ale v napätosti momentu som si nechtiac nahlas uprdol. Karta sa obrátila. Zrazu ostalo šokované Nutkanie. Nevedelo čo má robiť. Videl som ešte posledné záblesky ako sa ma snažilo zastrašiť Occamovou britvou, ale nakoniec len prepadlo vo výbuch smiechu. Obidvaja sme sa začali smiať a tlapkať po pleci. Vravím Nutkaniu:

  • Počuj Nutkanie, prečo si ma prepadlo? Je to vôbec nutné zaoberať sa takýmito otázkami? Nemôžme byť chvíľu len ľudia?

Nutkanie začalo prikyvovať. Aspoň som si to myslel, no náhle som sa začal dusiť. Pri pohľade na Nutkanie som zistil, že ono nekýva hlavou – tiež sa dusilo. Tak preto ten prd tak zvláštne smrdel. Ten koláč v Adagiu chutil nejak zvláštne, a pohľadný Italián sa pri servírovaní cynicky usmieval popod fúz. V tragédií momentu som pomaly zahynul aj s Nutkaním, ktoré ma prepadlo tak náhle. Keďže posmrtný život existoval, mohol som chvíľku dumať prečo som umrel pri takej zvláštnej chvíli. Keby som sa stihol radšej poriadne vysrať. Ale čo už, nový život bol predo mnou a ja som prijímal prvé fotóny Kábulského svetla pri východe z vagíny mojej novej mamy. Bol som múdrejší, minimálne o jeden fakt. Nikdy never Talianom v Lichtenštajsku.

A teraz tu pustím nejakú imigrantskú hudbu, dobre?







at

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *