Konečná zastávka: Dinosaurie akvárium

kendrick-lamar-to-pimp-my-butterfly-cover

Je mi z toho celého nagrc. Prečo musí človek často odkrývať krásy tohto života pod nánosmi prachu. Vraciam sa nasratý z roboty, blíži sa víkend. Vianoce. Je to paradoxné, ale i ten najväčší ateista alebo človek ktorému sú sviatky ukradnuté pociťuje počas veľkých sviatkov emócie tak nejak viac. A to z každého kúsku spektra – či už tie pozitívne alebo negatívne, úsmevné alebo také, nad ktorými vnútorne plače. Rád by som sa tomu vyhol – Boh je mi predsa len už nejaký ten čas cudzí, a o ľudoch mi mienka klesla ešte keď som si myslel, že byť rebelom v tomto svete je výhodná pozícia. Mesto svieti všetkými farbami a spleť ľudí sa motá labyrintom rečí pri očakávaní najbližšieho večerného spoja. Kopec darov v rukách, srdiečka plné atmosféry vianoc. Ale aká atmosféra to vlastne je? Mnoho zmätených, prázdnych pohľadov na tvárach vytvára ilúziu zombie zástupu tupo idúceho za teplom domova o ktoré možno ani nestoja. Možno preto, že to teplo je často iba doslovným teplom chrániacim pred zimou, ktorá tak nekompromisne trestá tých, ktorým sme na chodníku nehodili mincu zo strachu, že by ju minuli na alkohol. Bože môj, to im radšej nedajme nič. Aby sa nám náhodou nezarátal zlý skutok za to, že podporujeme alkoholizmus, ktorý tých ľudí nikam neposúva. Radšej si za tie drobné kúpime tú vodku alebo vianočný punč my. Veď my sme iní, všakže. Nastupujem v Kensingtone. Električka je naprataná. Možno viac darmi ako ľuďmi. Každopádne z nej cítiť materiálno.This dick aint free. Počúvam Kendricka Lamara a tupo pozerám na drobé vločky za oknom električky, s občasným odbehnutím na tupé tváre zástupu do ktorého chtiac či nechtiac patrím. A čo. Veď aj ja mám tupý pohľad, rovnako ako oni. Nie som iný, a od bezcieľneho šlapania za cieľom ma odďeluje len sila beatu ktorú si užívam prvotne pred všetkou touto vianočnou biedou tohto sveta. Tajne dúfam, že na ďalšej zastávke sa električka troška preriedi a možno dostanem aj šancu si sadnúť. Sneh hustne, zatiaľ čo množstvo dýchateľného kyslíku pod náporom ľudí redne. Cítim sa značne biedne, dostávam niečo čo by sa dalo nazvať úzkosťou. Električka pomaly pribrzďuje a zastavuje na zastávke.

Slow-mo hospital trainwreck station

Električka sa trochu vyprázdní a uvoľní sa mi miesto na sedenie za pani, ktorá si domov ručne prenáša mini živý vianočný stromček. Zlý pocit ma však neopúšťa. Som tak nejak vyhorený z celého tohto sveta. Neviem čo ďalej. Nič ma nebaví, nič mi neposkytuje útechu. Skrátka nevidím zmysel. A vianoce to všetko umocňujú. Túžby, problémy, pocity, radosti – všetko prebíja tá prázdna tvár na tvárach ľudí, ktorý tieto emócie prežívajú – tá povinnosť existencie prebijájúca to pekné, ktoré sa im v trochách dostáva. Keby nie sú individuami, a sú v električke v skupine, možno by sa smiali, možno by sa rozprávali o hokeji a včerajšom večeri. Možno by ten prúd myšlienok v ich hlavách vystriedalo prázdno konverzácie a dočasných pocitov ktoré vznikajú pri bežnom klábosení s partiou priateľov. Tieto pocity však netrvajú dlho a po opustení kruhu blízkych vyprchajú rýchlejšie ako riedidlo z fľaše. A človek ostáva sám, zo svojimi pocitmi, z ktorých sa často vykľuje len riadna sračka. Obzvlášť počas sviatkov. Asi práve preto sa hovorí, že vianoce by nikto nemal tráviť sám. Sila emócii je niekedy priam až neznesiteľná a mohla by človeka rozdrtiť. Množstvo samovrážd cez sviatky túto teóriu len potvrdzuje. Pozerám sa na všetku tú elektroniku a dary v rukách ľudí. Ja darčeky nekupujem. Ani neviem prečo, rezignoval som na zistenie dôvodu už pred nejakým rokom. Aj tak si myslím, že ľudia sa darmi snažia iba vyždímať kúsok dobrého pocitu zo sŕdc seba samých a obdarovaných. Nečudujem sa im, každý kúsok peknej emócie v živote človeka zaváži, obzvlášť cez sviatky, keď sa pocity počítajú dvakrát. Doma ma čaká prázdno. Nielenže tieto vianoce s nikým neprežijem, ale i v prípade spoločnosti priateľov by pocit samoty v mojej hlave bol zaplnený len ťažko. Som skrátka v zóne. V zóne kde existujem len ja  a moje myšlienky, všetko ostatné je iba podnet k zvažovaniu biedy mojej existencie. Neviem čo alebo kto za to môže. Ani ma to nezaujíma. Vedomosť tejto informácie by ma z tejto sračky nedostala. Tak načo vôbec uvažovať. Loving you is complicated. Loving you is complicated. Loving you is complicated. Moje myšlienky mi dodávajú nežnú persónu filozofa, hoci sú to iba brepty do prázdna. Možno preto, že Kendrick rapuje o niečom v čom je sila a má to zmysel, a tak sa tá hudba prelieva i do mojich pocitov, a dodáva im vážnosť a silu, ktorá v nich vôbec nie je. A možno je. Ale aj tak vyšumí, možno už pri prvom poharíku fernetu a potiahnutí z jointa po príchode domov. Blížime sa na ďalšiu zastávku.

Square of the useless disquises

Na zastávke dievčatko vyhadzuje pod strechou loptu a počas toho ako je vo vzduchu robí rôzne otočky a roznožky predtým ako loptu chytí. Je to zvláštny pohľad, ktorý mi okamžite pripomenie moje detstvo. Boli to krásne časy. Detstvo je jedno z mála období, ktoré väčšinou stojí za to. Človek je čistý a bez pretvárky. Nechutne formovaný alebo deformovaný spoločnosťou, oberaný o slobody a práva, ale stále sám sebou bez príkras.Škoda, že musíme dospieť. Zabudneme na Ježiška a s ním aj na všetky ostatné ilúzie, ktoré môžu byť možno rovnako reálne ako sám Boh. Možno stačí uveriť. Ale uveriť často znamená mať fantáziu, a tá sa väčšine ľudí počas dospievania vytratí z hlavy pri tvrdej konfrontácii s realitou. A možno práve preto je dospelý človek naivný, hoci si o sebe myslí presný opak – pretože si myslí, že prežiť bez újmy tento svet bez použitia fantázie je možné. To mi často príde naivé. A možno to naivné nie je. Prežiť svet bez fantázie je však asi o dosť ťažšie. Dá sa to nahradiť – drogy, sex, volejbal a programovanie. Skutočná fantázia však asi bdie niekde inde. Nie je ľahké si ju udržať, a ktovie či to vôbec stojí za to. Niekedy je možno práve fantázia tou tenkou čiarou medzi géniom a kancelárskou krysou. Na predošlej zastávke vystúpila väčšina ľudí. Pomaly sa blížime ku konečnej zastávke a tak som v električke ostal takmer sám so zopár mužmi a ženami. Po deťoch ani stopy. Pomaly prestáva snežiť a prehupol som sa cez prvú polovicu albumu.Narozdiel od ľudí električku ešte neopustili všetky tie myšlienky, so vzrastajúcou samotou sa naopak ešte viac zosilnili. Neviem čo budem robiť. Mám pred sebou desať dní voľna, no necítim sa šťastný, hoci svoju robotu neznášam. Možno mi ešte ostal kúsok fantázie, ale moja kancelárska robota vo mne postupne zabíja aj posledné kúsky dieťaťa. Som z toho smutný. A to je slabé slovo. Viacmenej sa neznášam. A s týmto žijem každý deň. Možno aj to je jeden z dôvodov prečo som sa dostal do takýchto sračiek. Ktovie. Teraz už lepšie chápem prečo chcú páry deti – dúfajú, že s príchodom dieťaťa sa im vráti kúsok detstva do domácnosti. Je to presvedčivý klam, väčšinou totižto dieťa posunie pár ešte hlbšie do zóny beznádejnej dospelosti. Konfrontácia s realitou rodičovského života je často až príliš zdrcujúca, a zodpovednosť a povinnosti jedinca zahltia natoľko, že sa chce z týchto reťazí vymaniť. Tak často vzniká rozvod. Nemal by som však myslieť stále tak šedo. Mnoho párov dieťa zocelí, dodá im tú radosť a vráti krásu detstva do ich životov. Stále by ich však mohlo byť o dosť viac. Škoda, že ten svet je tak napiču nekompromisný. Ľudia za to možno nemôžu. Proste sa to deje. Či chcú alebo či nie, podobne ako ich prepadajú pocity. Láska, smútok, nádej, depresia… Človek si väčšinou nevyberá. Niekto sa snaží byť naladený pozitívne a mysleť len optimisticky, a potom ho prepadne tá najväčšia sračka bez toho aby chcel čo i len trošku zabrdnúť do týchto vôd. Načo sa potom snažiť myslieť tak a tak. Pojebané príručky optimizmu si strčte do riti. Človek nefunguje na základe skurveného návodu. Zato, že vy ste boli väčšinu života šťastný, ešte to neznamená, že máte dar zmýšľania, ktoré život všetkých urobí lepšími. Keď sa pozerám na publikácie ktoré radia ako žiť, plne chápem prečo Hitler pálil knihy.Pohľad von mi pripomína tú scénu z Indiana Jonesa. Tiež vtedy tuším snežilo, ale možno ma len klame pamäť. Náhle ma na sekundu prepadol krásny pocit. Spomienka na Indiana Jonesa je to najkrajšie čo som dnes prežil. Mal by som si ho po príchode domov pozrieť. Tak predsa len niečo dokáže rozjasniť tú bažinu ktorou sa momentálne deriem. A pritom je to taká hlúposť. Električka brzdí na predposlednej zastávke a mne sa vykúzľuje drobný úsmev na tvári.

Dinosaur Aquarium

Tak predsa len. Svetielko nádeje. Filmy. Nie je to prvýkrát čo ma pomyslenie na filmy nachvíľu vyviedlo zo sračky. V tomto jazere beznádeje, kde sa cítim ako vyhynutý dinosaurus, mi dopomohlo na breh svetielko projektoru. Tá magická žiar pixelov, ktorá na Vianoce pôsobí ešte o toľko silnejšie. Jasné, v momente keď dopozerám Indiana Jonesa, opäť sa prepadnem do temnôt a pochyby o vlastnej existencii a jej zmysle uderia s intenzitou asteroidu, ktorý sa nemazná. Pekný pocit zmizne, a opäť ostanú len mŕtvi dinosauri. Ale cez to všetko som momentálne šťastný. Tak banálna a zároveň tak silná vec. Svetielko filmu vracia tú črepinu detstva aj do života dospelých. Prvotná fascinácia z toho, keď sme ako deti videli film, ten náhľad do iného sveta, ktorý často nie je možné prežiť našim vlastným životom nás fascinuje. A narozdiel od svetiel mesta, vianočných ozdôb a stromčekov, je toto svetlo teplé. Nemá v sebe ten chlad, práve naopak. Má v sebe krásno spomienok prežitých s rodinou, priatelmi, osamote, alebo kolektívne v kine. Má v sebe tú krásnu scénu z Vivre sa Vie, keď Karina uroní pri Ordet od Dreyera v kine slzu, a Godard tak magicky zachytí esenciu kinematografie. Zachytí tú silu filmu meniť ľudské životy. Na základe niečoho, čo oni nikdy neprežijú. Napĺňa ma radosť. Hoci stále cítim desivú prázdnotu, mám pocit, že som našiel niečo kde sa pred ňou môžem ukryť. A nie je to len kinematografia – na ušiach mám stále sluchátka, ktoré mi cez zvuk motora električky pripomínajú, že sa dá vytvoriť niečo krásne pre čo sa oplatí žiť. Jasné, krátky pocit ktorý zahodím po troch dňoch prežierania sa a vylehávania na posteli. Ale momentálne pre mňa znamená všetko. Film a hudba vedia pomôcť i keď ostatní ľudia zlyhajú.Často. Niekedy človek len potrebuje vidieť alebo počuť niečo, do čoho vtiskne svoju dušu a v momente sa z jeho života stratia všetky pochybnosti o tom prečo tu je. Mal by som pozerať viac filmov. A možno aj ľudstvo ako také. Ale nie len také, kde vybuchujú meteority a zomierajú ľudia. Ale aj také, kde sa človek brodí sračkami len na to aby nakoniec zomrel v bolesti a sám. A to isté s hudbou. Mali by sme počúvať hudbu ktorá nič nehovorí, ale predsa k nám prehovára. Ale aj takú ktorá niečo hovorí a dáva nádej, uisťuje nás v existencii alebo ospevuje lásku. A v neposlednom rade takú, ktorá nám pripomína problémy a biedu našej existencie – či už v rovine jednotlivca, alebo v rovine ľudí ako druhu. Takú, ktorá nás donúti zamyslieť sa nad tým, čo to vlastne znamená byť nažive, hoci to často nie je ľahké. Napríklad takúto.

Napriek tomu, že sa mi tento príspevok v mnohých ohľadoch nepáči, rozhodol som sa ho zverejniť. Zároveň je možné ho chápať ako recenziu posledného najnovšieho albumu od Kendricka Lamara – To Pimp a Butterfly, ktorý si zaslúži 5/5. Takisto Nie je viazaná na realitu, je to len stupídna poviedka z cyklu o fiktívnom človeku čo rád žerie, hovorí o počasí, nemá rád robotu a má problémy nielen so sexuálnym životom.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *