Na gauči sa mi sedelo tak pohodlne, že sa mi ani nechcelo pohnúť.

Black and White sign

Jediné čo mi bránilo v zotrvaní bola vidina viacerých pokračovaní mojej budúcnosti. Na stolíku sa povaloval bordel dní minulých – obsahoval pár flašiek piva, nejaké obaly od čipsov, roztrhnutý kus od ančovičkovej pizze, škatuľku od kondómov a rozsypaný tabak. V telke bežal program s vešticou. Mal som viac možností. Mohol som ísť na párty do nového klubu Crush, alebo som mohol ísť na premietanie do kina. Dávali film Safety od môjho obľúbeného režiséra. Obidve voľby boli pomerne lákavé. V mikrovlnke sa mi zohrievala raňajšia pizza, a ja som blúdil zakúlisiami svojej mysle. V klube už som dlho nebol, naviac tento nový vyzeral fakt snubne. Tak navnadený na interiér klubu už som nebol nejaké tie roky, a exteriér bol tiež architektonickým skvostom. Lineup na večer bol lákavý a naznačoval, že by sa akcie mohli zúčastniť tí správni ľudia. Za iných okolností by som neváhal – táto ponuka bola až príliš lákavá na to aby som ju prepásol. Toto ovšem nebol len tak obyčajný večer – v celej republike totižto práve prebiehalo jediné premietanie nového filmu od Wong Kar Waia. Bol to môj obľúbený režisér a jeho tvorbu som poznal naspamäť. Jeho filmy som spoznal pred pár rokmi a za ten čas som ich stihol poctivo naštudovať do posledného detailu. Až na malé zanedbateľné nedostatky to boli všetko majstrovské diela. Mal som pocit, že ten človek mi skutočne prehováral do duše. Na druhej strane to bol len film. Film, ktorý si pozriem aj inokedy. Je pravda, že už to asi nebude v kine, možno nikdy. Išlo o jediné premietanie, a nemyslím si, že do kina sa tento film vráti tak skoro. Stále tu bola možnosť internetu, DVDčka a iných možností – ale všetko to boli len náhrady. Wongove filmy bolo nutné vidieť na veľkom plátne, a to vedel každý pravý cinefil. Pomimo plátno filmy strácali mágiu, ktorú len ťažko popísať slovami. Ten film som chcel vidieť. Miloval som každý jeho predošlý kúsok, a tento film nevyzeral tak, že by minul cieľ. Wong bol jedným z majstrov. Svojím singulárnym štýlom si vybudoval miesto v mojom srdci, a ja som vedel, že jeho filmy ma dokážu obohacovať a zabávať pravdepodobne až do mojej smrti. Holuby kráčali po parapete a srali na život. Doslovne. Mikrovlnka cinkla, a ja som si zbehol do kuchyne pre pizzu. Bol som holý a tak som zastrel žalúzie – nechcel som aby ma holuby vyrušovali pri mojom rozjímaní. Film bol skutočne istotou. Vedel som, že pokiaľ sa na premietanie dostavím, neoľutujem. Na druhej strane však stál klub, a nehodlal mi rozmýšľanie uľahčiť. Nešlo iba o ten klub. Bol nádherný, majstrovský kúsok architektúry a interiérového dizajnu. Bolo to ako keby mal Gehry decko so Zahou Hadid. Možno ešte lepšie. Skrátka paráda. Išlo aj o samotný koncert. Hrala kapela Animalhead. Táto kapela ma za posledné obdobie úplne omráčila, a bola tým najlepším čo sa momentálne v mojom repertoári pohybovalo. Prvýkrát som jej hudbu počul vo filme Terminátor 3. Ako so všetkými najlepšími kapelami, spočiatku ma Animalhead viacmenej len bavil. Po napočúvaní starších albumov som však zistil, že ide skutočne o esenciálnu záležitosť. Bol to ten typ kapely, ku ktorému sa budete vraciať i v 60tke. Nežil som v Londýne. Šanca, že túto kapelu ešte uvidím naživo bola pomerne mizivá. Už to, že sa rozhodli zavítať do takej skurvenej provincie v ktorej som žil bolo viacmenej zázrak. Mal by som si to vážiť. Na druhej strane...

Wong Kar Wai vs. Animalhead. Nevedel som. Chcel som sa rozdvojiť. Pizza už bola studená a tak som odhodil koniec na konferenčný stolík. Animalhead už dosť možno neuvidím, a keď aj, bude to momentálna záležitosť. Určite, je možné, že na ňu budem spomínať do konca života. Možno. A možno bude zvukár fetovať a ľudia budú jebnutí, a celý koncert bude jedno veľké sklamanie. Na druhej strane Wong. Jeho film bude vo mne doznievať dokonca života. Obohatí ma. Ale v najhoršom si ho môžem pozrieť na DVDčku. Určite, tá mágia momentu bude preč, a zážitok bude marginálny. Wong by sa určite hneval. Ale aj ja som len človek. Nevidieť vôbec, alebo nevidieť dobre? Animalhead tiež budem môcť počúvať dokonca života. Možno nie naživo ale predsa. Ich hudba z môjho života len tak nezmizne. Je skvelá. Koniec koncov ide len o roztopašné rozhodnutie. Rozhodujem sa medzi úžasným a úžasným. Nemám sa zle ani teraz. Nazbieram zbytky tabaku a primiešam ho do drtičky. Ubalím beátu a siahnem po ohni, zatiaľ čo sa pozerám na to ako sa jeden holub prepracoval do mojej izby. Je mi to na smiech. Snáď mi len neoserie koberec. Veštica v telke hovorí o budúcnosti, ako keby ju poznala. Nepozná ju. Ja nepoznám ani tú, ktorá sa odohrá za pár hodín. Dopálim, a možno ostanem doma. Nie je mi tu zle. Možno by to bolo fér. Možno nie. Masturbácia mi v rozhodovaní asi nepomôže, ale hodlám to skúšať. Snáď sa neutopím v svojom semene, alebo v svojej malichernosti.

to

všetko

len

maličkosti.

Dôležité maličkosti.

A v svojej nemohúcnosti rozlúštiť ich, si pripadám tak malý.

What would  I want? Sky.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *