Moje obľúbené filmy: Lost in Translation [dir: Sofia Coppolla, 2003]

movies_bill_murray_lost_in_translation_wallpaper-wide

Toto je jeden z mojich obľúbených filmov. Keďže som ho videl toľkokrát, že ho mám živo v hlave, rozhodol som sa o ňom napísať zopár viet. Nemusím ho totižto pozerať a aj tak o ňom dokážem písať. Je to krásny film, ktorý je bezpochyby tým najpodarenejším z celej filmografie dcéry slávneho Francisa Forda Coppolu. Napriek tomu, že celá jej filmografia až na pomerne nepodarený Bling Ring dosahuje solídnych kvalít, obávam sa, že týmto filmom Sofia nastavila laťku tak vysoko, že sa jej bude len ťažko prekonávať. Dúfajme však v najlepšie a držme palce tejto výraznej zástupkyni nežného pohlavia v súčasnom nezávislom americkom filme.

Lost in Translation 1

Podobne ako mnoho kvalitných filmov, aj v Lost in Translation je množstvo motívov a tém. Plynule sa tu prelínajú počnúc manželstvom a láskou a končiac kultúrnymi rozdielmi japonskej spoločnosti oproti tej americkej, respektíve “západnej”. Jednou z najväčších devíz tohto filmu je, že o týchto témach dokáže rozprávať zmyslupne a zaujímavo, no na druhej strane neuveriteľne ľahko s nadhľadom a humorom, ktorý sa len tak nevidí. Na jednej strane sme vo filme svedkami prežívania veľmi silných a krásne vyjadrených emócií, na druhej strane film vyvoláva konštantný úsmev a dobrú náladu. Skutočne nepoznám mnoho filmov, ktoré by tak zmysluplne rozoberali mnohé závažné témy a pritom nestratili nič z ľahkosti rozprávania. Zatiaľ čo Bill Murray, ktorý hrá vo filme samého seba, už je ovenčený ženáč, Scarlett hrá vo filme postavu nedávnej absolventky filozofie. Má síce stáleho priateľa, ten sa vo filme však príliš nevyskytuje, rovnako ako sa vo filme nevyskytuje Murrayova žena. Hoci v deji stretávame množstvo zábavných postavičiek, gro filmu spočíva v interakcii medzi týmito dvoma hlavnými postavami. A ide o interakciu, ktorú sa nebojím označiť za jednu z najlepších v histórií kinematografie. Postavy sú neuveriteľne živé a uveriteľné, a dialógy defakto emulujú reálny život. Uveriteľnosť postáv a ich interakcie je bezpochyby jedným z najväčších úspechov tohto filmu. Všetko od prirodzeného komediálneho talentu Billa Murraya, až po interakciu každej postavy vo filme je absolútne prirodzené, čo v celkovom vyznení filmu značne pridáva na jeho sile. Kľučovým motívom filmu je láska a život sám. Film začína parádnym záberom na krásnu riťku Scarlett Johannson :D. Je to síce iba úplná blbosť, ale nepochybne to poteší. Scarlett nemôže spať a tak sleduje z okna Park Hyatt v Tokyu nočné mesto. Bill Murray prichádza do toho istého hotelu, za účelom nafotiť v Japonsku reklamu na whiskey. Jedného dňa sa stretnú v bare, a padnú si do oka. Začnú sa stretávať, a Bill Muray nakoniec odloží svoju skorú cestu domov do Ameriky. Nakoniec ale predsa odchádza, a tak sa vzájomná etapa v živote týchto dvoch ľudí končí. Väčšinu filmu tvorí interakcia medzi týmito dvoma bytosťami, no bez okolitých scén zobrazujúcich komediálne scénky zo života Murray a kontemplatívne scény zo života Scarlett by samotné stretávanie týchto ľudí nebolo tak zaujímavé. Komédia v tomto filme vyviera predovšetkých z kultúrnych rozdielov medzi Japonskom a zvyškom sveta a je podaná mimoriadne zábavne, pričom neskĺza k lacnosti ani k moralizovaniu. Dostane sa nám tu tak výdatná dávka humoru týkajúceho sa výšky miestnej populácie, ich jazyka, ich televíznej kultúry a mnohých iných nuancí života v japonskom veľkomeste. Keď kamera ostáva sama so Scarlett, sledujeme naopak scény zamyslenia sa a meditácie. Snaha pochopiť ikebanu alebo miestne náboženstvo, prázdne a odcudzujúce putovanie veľkomestom s cieľom nájsť niečo – a hlavne samú seba. Scarlett má strach a nevie ako ďalej so životom. V scénkach kde sa vyskytujú obaja hlavný herci však tento strach opadá, a nahrádza ho príjemný konverzačný humor a lamentovanie nad životom skryté do humorného hávu. Postavy sa postupne dostávajú pod kožu jedna druhej. Vzniká medzi nimi určitá iskra, ilúzia lásky. Alebo láska? Bill pri Scarlett omladne a správa sa ako puberťák, zatiaľ čo ona u Billa hľadá odpovede na to čo v živote ďalej. Nejde nutne o lásku dvoch dospelých ľudí. Postavy si vybudujú vzťah, ktorý sa dá nazvať láskou z viacerých rovín. Otec a dcéra, klasická láska, láska veľmi dobrých priateľov. Celý prerod dvoch neznámych ľudí v dvoch veľmi dobrých priateľov je veľmi presvedčivý. Medzi postavami je zachytené silné puto, čo potvrdzuje napríklad scéna love songu v karaoke, alebo aj následná šlapka v Billovom byte, ktorá urazí Scarlett, napriek tomu, že Bill by mohol byť jej otec. Postavy evidentne prežívajú niečo viac ako len bežné priateľstvo, a hoci to vo filme nie je nikde pretavené v badateľný prejav napríklad v podobe bozku (snáď až na poslednú scénu ak ma pamäť neklame), je jednoznačné, že medzi postavami vznikol vzťah ktorého kategorizovaniu sa vyhneme len ťažko bez toho, aby sme použili slovo láska.

movies_bill_murray_lost_in_translation_wallpaper-wide

Celé rozprávanie filmu je natočené pomerne klasicky, nejde tu o žiadnu exhibíciu v naratívnom filmárstve. Expozícia i celý dej sú pomerne jednoduché a ľahko sledovateľné. Jedným z najsilnejších výrazových prostriedkov vo filme je hudba. Soundtrack je excelentný, dominuje zmeska elektronickej a gitarovej hudby na čele s My Bloody Valentine. Hudba parádne podkresluje film v tých správnych momentov, ostatne práca s hudbou je jednou z najsilnejších stránok v celej tvorbe tejto mladej režisérky. Kulisy filmu tvoria reálne zákutia Tokya, pričom sa nedočkáme nejakej extra prepracovanej práce s mizanscénou alebo montážou. Film nemá zložitú štruktúru a jeho celkový prínos k diskurzu o filmovom obraze  je naprosto minimálny, ak vôbec nejaký.  V podstate ide o najzákladnejší a najprimitívnejší typ filmu – priamočiare rozprávanie bez zložitejších odbočiek, zachytenie zopár dní zo života dvoch ľudí. Dokonalosť tohto filmu však spočíva v spôsobe, akým udalosti zachytáva. Kombináciou hudby, kamery a réžie, brilantných dialógov, vtipu a predovšetkým dvoch fantastických hereckých výkonov vytvára tento film niečo, čo je oveľa viac ako suma jednotlivých častí. Tento film je jedným z najkrajších zachytení toho, ako môže stretnutie dvoch ľudí vzájomne obohatiť ich životy a život diváka ktorý sa na toto stretnutie pozerá. A napriek tomu, že film a jeho interpretácia môžu byť dosť subjektívnou záležitosťou, musím povedať, že ak vás tento film nezaujal, buď ste sa nepozerali dostatočne dobre, alebo ste skrátka biedne ľudské stvorenia. Kľudne ma zbite, koledujem si o to.

Ak by ste chceli aj číslo, tento film je samozrejme 5/5.

lost-in-translation

407357

 

Lost-in-Translation-Posters-lost-in-translation-1041739_1200_1850

One thought on “Moje obľúbené filmy: Lost in Translation [dir: Sofia Coppolla, 2003]

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *