Minule som sa potkol a…

homeless tragedy

Bum. Narazil som si tvár na obrubník. Strašne to bolelo. Ešte v ten večer bolo decentne sychravo, asi tak aby ste si v nostalgii za mladosťou pustili nejaký post rock. Snažil som sa do seba niečo dostať – nič som nejedol už od roboty, a celkom mi škvŕkalo v bruchu. Poeticky by som napísal, že mi v bruchu vyhrávali muzikanti – to však nebola pravda. To škvŕkanie sa skôr podobalo kakofonickej zmeti zvukov kričiacej o pomoc. Pomóc. Tak nejak to znelo, aspoň v mojej prišibanej hlave. Chcel som si dať topinku s čerstvým šalátom spolu s drobným zvyškom kuskusu čo mi ostal z brunchu, ktorý som robil deň predtým. Neviem ako ma to napadlo. Skĺbiť kuskus a šalát sa na mňa príliš nepodobalo, v danej chvíli mi to však prišlo ako nápad, ktorý by mohol stáť za hriech. Strašne ma bolela sánka, pri každom pohybe to bolo ako otvárajúce sa vŕzgajúce dvere. Vrzgot bol však nahradený neuveriteľnou bolesťou. V rámci možností som ako tak do seba nasúkal necelú tretinu šalátu, no na kuskus mi kvôli neuveriteľnej bolesti mojej dolnej čeluste už žiaľ neostalo času. Keď zapadalo slnko, pomaly som sa uchyloval do neustlanej postele odrážajúcej nielen môj životný štýl, ale i časť mojej povahy. Pustil som si niečo decentne sychravé – tuším Swans, no pamäť si so mnou už dosť zahráva, takže radšej toto tvrdenie nebudem garantovať. Rozmýšlal som nad dvoma vecami. Prečo zajtra znova musím vstávať do roboty bola jedna otázka ktorá zamestnávala môj mozog, bola to však tá menej zžieravá. Čo mi však ešte dobrých 20 minút nedalo zaspať bola otázka, ako by asi chutil ten kuskus so šalátom.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *