Čo nemám rád na koncertoch (koncert vs. počúvanie)

Fuck Buttons. Jeden z tých najlepších koncertov čo som zažil.

Koncerty sú super. Nepochybujem o tom.  Je to unikátny druh zážitku. Ak to všetko dobre výde. Existujú totižto aj koncerty kedy to všetko nevýde úplne tak ako by som chcel. A hlavne, rovnako ako koncerty, aj počúvanie hudby osamote má svoje unikátne čaro. A to je mi asi bližšie ako to koncertné.

Keď som raz cestoval do Prahy, išiel som veľmi tichým vlakom, kde sa dalo perfektne počúvať hudbun. Púšťal som si Unbalance od 2562. A aký zážitok to bol. Rýchlo ubiehajúca krajina dokonale korešpondovala s tým čo sa mi odohrávalo v hlave, respektíve ušiach. Aj svetlo bolo vtedy presne také, ako si predstavujem na počúvania prvých dvoch albumov od 2562. Nežne zamračené, ale nepršalo, a stále bolo dosť svetla. Skrátka ideálne. Stĺpy popri dráhach rytmicky pretínali moj výhľad z okna a scenéria sa pomerne často menila, išli sme okolo lomu, jazier a ktovie čoho ešte. Nevedel som prečo, ale to počúvanie som si maximálne užíval, cítil som sa úplne šťastný, žil som tým rytmom, tým zvukom, tým vizuálom krajiny  čo mi ubiehala pred očami. Zapametal som si to doteraz, bolo to koncom októbra, začiatkom novembra. Doteraz som z toho momentu úplne paf. Bolo to fascinujúce.

Na koncerte na ktorý som do Prahy vtedy išiel, som prežil úplne iný druh zážitku. Rovnako silný. Gaslamp killer ma úplne zlomil, a na Bugovi som tiež tancoval drvivú väčšinu setu. Hudobne najkrajšie momenty celého koncertu boli pre mňa vždy sekundy predtým než Madrfaking Gaslamp Killer dal drop do ďalšieho songu. Tá neistota toho či zahrá mentálny dubstep (mentálnejší než váš obľúbený Dj, verte mi), turecký psych folk, bollywoodsky nárez, nejakú nálož z LA beat scény, Radiohea, Steva Reicha alebo sólo organistu z včerajšej omše, reggae, house. Skrátka všetko. Kto pozná GLK vie o čom hovorím. Je to skrátka pán. A to je veľký z veľkých rozdielov koncertu/klubovej noci oproti počúvaniu hudby doma – na koncerte vám hudbu niekto selektuje, doma si ju selektujete sami. Doma sami seba neprekvapíte. V klube vás môže Dj prekvapovať konštantne a veľmi pozitívne. A to aj pri pesničkách ktoré veľmi dobre poznáte. Ak je teda dostatočne kreatívny. To je ďalšie obrovské plus pre koncert – hudbu takmer nikdy nepočujete rovnako, pokiaľ teda skupina nemá absolutne do poslednej sračky nacvičené čo a ako. Samozrejme aj vtedy sa to drobne odlišuje, ale you get my point. Ďalej sú tu ľudia. Keď sa spojí dobrá energia ľudí ktorý si užívajú rovnako ako vy hudbu ktorá sa práve hrá, bavia sa a cítia sa skvele, celým vzduchom sa šíri dobrý vibe (a marihuana) , vtedy sa dajú dosiahnuť na koncerte famózne zážitky. A tak to celé nejak bolo aj na spomínanom Gaslampovi a Bugovi. A to bolo celé krásne. Nádherné. Doteraz na to spomínam ako na jeden z tých najkrajších zážitkov v mojom živote.  Až na to že….

Na druhý deň som sa zobudil absolútne hluchý. Vlastne už po koncerte som bol veľmi hluchý. Myslel som ale nejak, že sa to do rána zlepší. Ale moc sa to nezlepšilo. A zlepšilo sa to až za dva dni takmer. To je celkom blbé. Je pravda, že na Bugovi sme stáli hodne blízko reprákov, a Bug je naviac pre poriadne vypeckovanie veľmi vhodný (hlavne basy, hlavne basy), ale!

Prečo dopiče nemôžu byť niektoré koncerty poriadne nazvučené? Rozumiem tomu keď je miestnosť v ktorej sa gig odohráva úplne napiču – vtedy s kvalitou zvuku zvukár asi moc nepohne. Ale keď ide o úplne normálnu v poriadku miestnosť, je to skutočne až taký problém poriadne nazvučiť? A teraz nejde len o to, aby sme sa pohrali s ekvalizérom, aj keď aj to je evidentne dôležité- Ide napríklad aj o to, aby som hral na patričnom leveli, ktorý je pre daný priestor absolútne dostačujúci. Rozumiem, že niektorá hudba silnú hlasitosť využíva ako dôležitý prostriedok kompozície, ale takej hudby nie je zase až tak veľa. A žialbohu, v súčasných kluboch to vyzerá často tak, že je taká hudba úplne všade. Už som sa na tu ale na toto téma asi vyjadroval tu, tak nebudem sa opakovať. Ale nech už to užaj prestane! 😀

© Robert Snow/Red Bull Content Pool
© Robert Snow/Red Bull Content Pool

Ďalšia nevýhoda koncertov – otravní a debilní ľudia, ktorý si myslia, že koncert je len jedna z príležitostí ako sa za

a) najebať a dobre sa porozprávať o tom čo je nového

za b) ako si pofajčiť nejaké dobré brčko a pár cigaretiek, najlepšie medzi koncertným davom

Žiadna z týchto činností mi nevadí – ale koncert som vždy vnímal ako nejaké stretnutie ľudí, ktorý predovšetkým milujú hudbu – nie chlast, drogy alebo bohvie čo iné. Samozrejme existujú ľudia ktorí drogy dokážu na koncerte dobre využiť, v svoj prospech a v prospech všetkých vôkol. A to sú väčšinou ľudia ktorý milujú hudbu – to nemusí nutne znamenať to isté čo vidíme u ľudí čo zožrali koleso :D. Skrátka ľudia. Ľudia ktorý počúvajú indierock ako svoj hlavný žáner, a objavia sa na koncerte Dja Rashada, lebo chceli ísť večer do flédy. Neznamená to, že sa nemôžu zabaviť alebo čo… Ale načo tam dopiče sú? Veď hudba ktorú hrajú ich vôbec nezaujíma…

Fuck Buttons. Jeden z tých najlepších koncertov čo som zažil.
Fuck Buttons. Jeden z tých najlepších koncertov čo som zažil.

Počúvam LA od Flying Lotusa, kráčam, sedím, ležím, snívam – všetko utopené do hudby z jednej famóznej hlavy. Každá sekunda mi prináša radosť, norím sa do zvuku, odkrývvam vrstvy, vidím nové veci, stále a stále. Ten album som si vypočul z každej stránky, stal sa súčasťou mojho života. Cestoval som doň, predstavoval si fiktívne krajiny, lietal do stratosféry, zachránil ma od toho aby som v sobotu ráno odišiel z pohody. S týmto albumom som zažil neuveriteľné veci. Viem vymenovať ako idú pesničky za sebou, viem ako znejú, viem v nich o drobných nuanciach. Každý song má u mňa vytvorený nejaký emočný profil. viem kedy si ho chcem pustiť, viem s čím sa mi spája. A vždy keď počúvam tú hudbu, cítim sa o trošku živšie. Nikto ma neotravuje a môžem sa úplne ponoriť do hudby. Všetky spomienky ktoré sa mi viažu k tejto hudbu, všetky emocie ktoré mnou pretekajú pri comet course, mám v sebe vďaka tomu, že som tú hudbu počúval sám a žil som ju. Nie pre to, že by som bol na koncerte flying lotusa. Preto, lebo som tú hudbu počúval sám a noril som sa do nej. Tým nechcem povedať, že koncert takúto silu nemôže mať. Je troška iná, ale rovnako intenzívna. Je na koncerte ovšem prítomná iba občas.

Nedávno som niekde na youtube čítal jeden skvelý koment. Niekto tam spomínal, že nerád počúva hudbu s priateľmi, respektíve nerád im ju púšťa. Dôvod uviedol pomerne prozaický a trefný – vždy pri tom začnú rozprávať :). Stotožňujem sa s tým. Je to blbosť. Každý má nejakú potrebu sa vyjadriť k tomu čo počuje. V horšom prípade začne hovoriť nejakú hlúpu príhodu a na hudbu za polminúty zabudne. A som z toho určite vinný aj ja, hlavne z toho, že občas keď mi niekto niečo pustí, tiež začnem brblať blbosti. Ťažko sa tomu odoláva. Veď to poznáte.

Nehovoriac o tom, že animal collective ma podržalo v extrémne ťažkých chvíľach. A to by sa nestalo keby je tam ´ďalších 10 ľudí. Bože, veď vtedy by som tam nemohol ani plakať, nieto si ešte poriadne užiť hudbu :) Človek si najsilnešie puto s hudbou dokáže vytvoriť keď je s hudbou sám a vníma ju naplno. Aspoň tak to momentálne vidím, a čiastočne to nakláňa misky váh v súboji koncert vs. počúvanie na stranu počúvania. Koncert má zase obrovskú výhodu v tom, že počúvanie osamote zážitok z koncertu nedokáže napodobiť. Koncert ovšem zážitok z počúvania nahradiť dokáže, pretože sám je počúvaním.

Toto všetko povedané, spomenul som, že za koncerty sa musí aj platiť? 😀 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *