Dat 60s cinema: A Bout de souffle [dir. Jean-Luc Godard]

a-bout-de-souffle-1959-17-g

Na konci s dechem alias Breathless je debutový celovečerný film legendárneho režiséra Jean Luc Godarda.  Oficiálne vyšiel v roku 1959, ale má mnohé výrazové prvky ktoré sú blízke francúzskej novej vlne [Nouvelle Vague], ktorá bola prominentným filmovým hnutím v 60. rokoch.

extrait_a-bout-de-souffle_2
Jean Seberg a Jean-Paul Belmondo

Čo je na tomto filme tak výnimočné? Skoro všetko. Belmondo, ktorý si v 60. rokoch s Godardom užil plodnej spolupráce, hrá ako zvyčajne malého drobného zlodejíčka, ktorému sa pri jednom zločine omylom podarí zabiť človeka a tak sa odchádza skryť do tieňa veľkomesta.  Toľko asi k príbehu, ktorý je tak plytký, ako u väčšiny filmov od Godarda. Godard mal v dobe distribúcie tohto filmu na konte už pár krátkometrážnych snímkov. Bol však známy predovšetkým tým, že pôsobil ako redaktor legendárneho cinefilského plátku Cahiérs du cinema. Okolo tohto magazínu sa v tejto dobe vytvoril silný odór intelektualizmu a radikálnych myšlienok zaoberajúcich sa ďalším smerovaním kinematografie. Tento odór bol neskôr pretvorený na to, čo dnes poznáme pod pojmom francúzska nová vlna. V danej dobe v tomto magazíne pôsobili mnohé z kľúčových osobností novej vlny, od Jacquesa Rivetta až po Erica Rohmera. Už v tej dobe sa šepkalo, že Godard je v svojom pohľade na film najradikálnejší z celej tejto skupinky intelektuálov, čo sa neskôr dokázalo aj v jeho tvorbe – a to pritom experimentoval s médiom každý z týchto režisérov! Na konci s dechem je pritom ešte pomerne normálnym filmom, a dovolím si tvrdiť, že z celej Godardovej tvorby je práve tento film najmenej experimentálny. Napriek tomu prevracia naruby mnohé z klišé a pravidiel vtedajšieho filmu, čo vytvára z filmu unikátny zážitok so silným autorským rukopisom. Keď sa však na film pozrieme dnes, mnohí možno povedia, že tento film ničím revolučný nie je, ba naopak, mnohým možno príde, že je to film pomerne klasického razenia. V čom teda spočíva originalita tohto filmu?

Breathless.mkv_snapshot_01.11.54_[2011.09.20_15.25.10]

 

V prvom rade si je treba uvedomiť, že tento film je dnes 54 rokov starý. V dnešnej dobe sú mnohé prostriedky a trópy ktoré toto dielo používa už dávno zastaralé a dobre prebádané. No v roku 1959 pôsobili ako zjavenie. V prvom rade, film ako taký bol počiatkom 60. rokov spoločnosťou stále vnímaný ako silne literárne médium. To znamenalo, že primárnym očakávaním ľudí bolo, od filmu dostanú nejaký príbeh,a  ten príbeh mal byť stredobodom filmu, od ktorého sa všetko odvíja. Samozrejme, že aj pred týmto filmom boli mnohé pokusy film oslobodiť od tejto literárnej závislosti na scenári a posunúť ho čisto do hraníc audiovizuálneho média. Či už to bolo u umelcov ako Man Ray, ktorého avantgardné filmy z počiatku 20. storočia boli silnými vizuálnymi dielami takmer úplne rezignujúcimi na akúkoľvek naráciu, alebo snaha o spojenie vizuálu s audio zložkou v podobe abstraktných filmov Len Lye alebo Oskara Fischingera, vo filme boli vždy prítomné snahy o oslobodenie sa od písanej predlohy. No v 60. rokoch neboli známe, pre väčšinu publika nie sú známe doteraz, hoci medzi kritikmi sa im dostalo zaslúženej recepcie. Nechcem teraz povedať, že si v tomto filme Godard dovolil zájsť až tak ďaleko ako niektorý z týchto avantgardných umelcov. To zase nie, ale aj tak je miera voľnosti akou pracuje s filmom nezávisle na scenári na danú dobu uchvacujúca. Ako som spomenul, premisa o malom gangstrovi na úteku je jediným hnacím motorom deja, ktorý takmer celú stopáž stagnuje, a na konci je k naratívu jednoducho ale efektne našrobovaný koniec. Čokoľvek sa odohráva medzi týmito dvoma bodmi, je rozvolneným záznamom pocitov, nálad a atmosfér hlavných postáv a mesta, natočených v osviežujúco ľahkom štýle, ktorý okamžite nechá diváka zabudnúť na to, že Belmondo je vlastne vrah. A v tejto jednoduchosti a ľahkosti réžie sa skrýva najsilnejší bod tohto filmu.

a-bout-de-souffle-1959-17-g Godard necháva kameru plávať spolu s hercami, nevypína film, a zábery necháva vzhľadom na ich obsah bežať často až ad absurdum. Napriek tomu to nie je otravné. Vždy keď  už by sa mala priplížiť nuda, Godard vytiahne nejaké eso – raz úžasnú jazzovú hudbu ktorá dokonale vystihuje dobovú atmosféru Paríža, inokedy zas nečakaný kúsok paranoje hlavných postáv pri brázdení ulíc, inokedy famózny dialóg. A po pár dlhých záberoch Godard prestrihne trebárs 20 krát za minútu, čo filmu dodáva unikátny rytmus.   Zaujímavé je aj ako celý film pracuje s McGuffinom, čo je falošná stopa, ktorá má odviesť našu pozornosť od pravej podstaty filmu. Často ju využíval Hitchcock. Jeho filmy však boli na to stvorené, nakoľko boli často založené na pátraní, kriminálnych motívoch a iných témach, ktoré si zaradenie tohoto prostriedku priam žiadajú. Godard nám predostiera McGuffina v samotnej gangsterskej línií filmu. Pravidelne sa snaží v divákovi vzbudiť pocit, že gangsterská línia je vo filme dôležitá, no v skutočnosti sa až v takmer noirovom konci ukáže, že oveľa dominantnejším motívom bola samotná láska/neláska dvoch hrdinov a motív femme fatale.  Samotné ukončenie filmu je z hľadiska predošlých udalostí značne náhle a neuspokojivé, na druhej strane silno v divákovi rezonuje, a  to je asi to dôležité.  Celým filmom sa prelína úžasná práca s kamerou, ktorá je stále kinetická, nikdy nestojí na mieste a skvelo sa tak dopĺňa s dynamickou jazzovou hudbou. Sme svedkami snáď 20 minútevého diálogu v jednej miestnosti, takisto ako aj mnohých strhujúcich exteriérových scén z ktorých doslova presakuje atmosféra dobového bohémskeho Pariža. Ako je u Godarda zvykom, dočkáme sa aj návštevy kina :). Ten film sa však svojou ľahkosťou a plynutím vymyká väčšine filmov tej doby a vytvára si unikátny štýl, ktorý sa ťažko popisuje. (obzvlášť keď o filme nepíšte 15 rokov :D)

 

V skratke – je to film kde sa v podstate nič neudeje, a napriek tomu je nesmierne zábavný a je radosť ho pozerať. O toto sa filmy snažia dodnes, a málokedy sa im to podarí tak dobre ako  u Breathless. Podarilo sa to o takmer 50  rokov neskôr natočeného Lost in Translation. U obidvoch filmov, je väčšina stopáže vyplnená pomerne banálnymi záležitosťami z každodenného života hlavných postáv. Napriek tomu má divák na konci pocit, že prežil niečo omnoho dôležitejšie a silnejšie, ako to čo videl na obrazovke.  A aj o to predsa u filmov ide, nie?

PS: FIlm má absolútne úžasný soundtrack. Videl som ho trikrát, raz vo francúžštine bez titulkov. Po francúzsky neviem. Ak ste tento film ešte nevideli, neváhajte. Teraz. Pravopisné chyby? Pravopisné chyby.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *