Sobotňajšia selekcia nr.4

120504-danny-brown

Aká bola včerajšia párty? Dúfam, že dobrá. Ja som chorý. Áno, aj fyzicky. Nie je to zrovna super, ale ako by Kurt Vonnegut povedal – tak to chodí. Táto moja indispozícia mi ovšem nezabráni spraviť sobotňajšiu selekciu v jej štvrtom vydaní. Teraz ako som písal mi prebleskla hlavou takáto myšlienka – počítač je fantastický vynález pre chorých. Predstavte si, že kedysi ste si mohli čítať, možno tak pozerať TV keď ste boli chorý. A samozrejme počúvať hudbu. Teraz môžete brázdiť vody pacifiku vo fotkách, pozerať porno, robiť niečo do roboty, učiť sa programovať či obohatiť svoju dušu o kúsok vzdelania. No nádhera. Už len keby nás tie počítače a technológie prestanú zotročovať – to by bolo ideálne.  Zatiaľ si ovšem v ich zotročení môžeme počúvať pesničky. Ono to samozrejme nie je tak čiernobiele. Bez počítačov by sme boli sprostejší, to je jasné. Každý človek, ktorí sedí za počítačom by si z toho mal odniesť niečo do života. Niečo čo mu ten život fundamentálne zmení a posunie ho ďalej. Zmení ho to v pozitívnom slova zmysle. Ak sa to človeku nepodarí, robí niečo zle. Mrzí ma ak som vám prezradil strašlivú pravdu, ale ak ste si z počítača neodniesli niečo čo vám zmenilo život, robíte to zle! Bubububububububu. Je to tak. Ja som si niečo odniesol, môžem si našťastie vydýchnuť. Bolo toho veľa a ťažko to zhrnúť. Pokúsim sa však o nežný náčrt toho čo mi počítač za tie roky dal po hudobnej stránke. Nebolo toho málo a určite sa mi to nepodarí zhrnuť tak aby to dávalo zmysel. Pokúsim sa však vybrať tých umelcov, ktorí mali v určitom období mojho života na mňa obrovský dopad a posunuli ma tak niekde inde. Dali mi niečo čo už z môjho života nejde odobrať, naučili ma pozerať sa na hudbu inak, zapadli do mojej hlavy. Niektorí z nich odtiaľ možno už vypadli, iní sú tam zaseknutí navždy. Nechcem aby toto vyznelo ako nejaký best of mojej kariéry poslucháča. Na to si až príliš uvedomujem, že niečo ako best of predsa neexistuje, lebo pre jedinca je množstvo hudby ktoré nám ponúka svet nestráviteľné. Ktovie čo ma čaká za rohom. Aj Radiohead  bola pre mňa kedysi najlepšia kapela. A kde sú tie sentimenty teraz? Zmyté prúdom času, nahradené novou hračkou, ktorá sa mi páči omnoho viac. Napriek tomu, Radiohead už navždy majú miesto v mojej duši – ťažko poprieť obrovký vplyv ktorý mali v určitom čase na moj život. Teraz už si ich ale veru nepustím, maximálne ojedinele. Prečo? Nechcem stále stáť na mieste keď je predo mnou celý svet. Asi preto. Možno pre niečo iné, ktovie. Je to asi tak ako spieva Panda Bear na Pantha du Princovom albume – Why stick to the things that I’ve already tried? A tak naháňam stále niečo nové, nový mýtus ktorý zaplní moj život niečím čo bude mať zmysel. Blablablabla. Áno je to tak, absurdne dlhý text čo nemá hlavu ani pätu, uteším sa tým, že to nikto nečíta. Hudba. O tom je tento blog. Tak som sa rozhodol. Ďakujem, že som ju mohol počuť.

Tí ktorí ma dobre poznajú po hudobnej stránke vedia, že by sa asi patrilo začať s Animal Collective (takých ľudí nie je veľa, ak máte záujem tak ste na správnom mieste). Ťažko vyjadrím čo pre mňa táto hudba znamená. Určite som sa pri nej naplakal – ako od šťastia, tak aj od smútku. Načo sa na niečo hrať a tváriť sa, že nie. Je to tak, a ja svoje sentimenty k hudbe skrývať nemienim.  Ďakujem, nič iného povedať nemôžem. A teraz, ako počúvam banshee beat a  Avey začína svoj vokálny part, srdce mi opäť raz plesá a vraciam sa niekde kde je moja duša dokonale šťastná a oprostená od všetkého. Dúfam, že takú hudbu máte aj vy.

Actress – Ó Darren, ó Darren. Taký unikát v elektronickej hudbe. Čo album, to kus zlata v mojom trezore. Prosím, nech to tak aj ostane. V mojej duši si stále hot.

Zomby – Svojím spôsobom je to pravdepodobne dementný čurák. V podstate na jeho osobu nemám povedať čo pekné. Na druhej strane, klamal by som sám seba keby poviem, že jeho hudba nie je obrovskou súčasťou mojho života. Posledný album je žiaľ priemerný, dúfam že opäť príde s niečím magickým ako one foot ahead of the other

Amon Tobin – Fakt ma mrzí, že musím povedať o jeho poslednom albume toto – je to priemer, miestami možno aj sračka. Amon vráť sa tam kde si bol génius. Poznám minimálne jedného človeka ktorému Amon Tobin silne zmenil zmýšľanie o hudbe. Žialbohu to nebolo posledným albumom, pre mňa od začiatku dobré a vrchol prišiel vo fooley room. Možno som len očakával, že s ISAM prekoná fooley room, čo je mimoriadne ťažké a preto som sklamaný. Teraz si však myslím, že fooley room neprekoná už nikdy. Snáď sa mýlim.

Flying Lotus – Čo budem hovoriť. Flying lotus mi možno raz zachránil život :) Okrem toho v mojom živote narobil kopec inej dobroty. Z posledného albumu som mierne sklamaný, ale dúfam, že Steven to znova vytiahne. Má na to. A Captain Murphy je super.

Fela Kuti + Mulatu Astatke + Piero Umiliani + Ennio Morricone – Celý život som sa pozeral jedným smerom a hľadal tam hudbu. Potom prišli títo páni a ukázali mi, že sa môžem otočiť aj opačným smerom, a nájsť niečo aj niekde inde. Potencionálne najväčší obrat v mojom hudobnom živote za posledných pár rokov majú na starosti predovšetkým títo páni.

Caretaker + Tim Hecker + Biosphere – To isté čo vyššie, iba ďalší nový smer. A tak som zistil, že nie len hudba, ale aj zvuk je niečo čo môže meniť životy ľudí k lepšiemu.

Madlib – Madlib je kategória sama o sebe. Nepoznám od neho zlú vec,  a tých vecí ma tisíce. Génius. Absolutne brilantný hudobník po každej stránke a jeden z mojich najväčších idolov. Tento chlap je pán, ktorý mi zmenil pohľad na hudbu.

produkcia madlib

The Bug – Kevin Martin si ide svoje a nehľadí na trendy. Dobre robí, všetci ho za to milujú. Ide o jednu z najunikátnejších postáv britskej tanečnej i netanečnej hudby v súčasnosti. Žiaľbohu, naživo hrá mentálne nahlas. Ale ja mu odpúšťam.

Beethoven +Bach + celá klasická hudba – Ranné detstvo, kazety. Netreba zabúdať na svoje korene, netreba zabúdať na históriu. Pozrite čo všetko máme za sebou.

Shabazz Palaces + Danny Brown + Hip  Hop – Tam kde je moje srdce. Hip hop. Už od 12 rokov sa so mnou hip hop vlečie a nepustil ma. Boli obdobia kedy to bolo slabšie, a teraz je to obdobie silnejšie. Och, ako ja len milujem hip hop. V poslednej dobe ma dva albumy vrátili do časov dávno minulých a ja som si spomenul, že hip hop je to čo som vždy miloval a vždy budem. MILUJEM HIP HOP!  Ďakujem Shabazz Palaces a Danny Brown, že ste to vo mne znova zapálili.

Radiohead – Už to nie je to čo kedysi, ale ja nezabúdam banda. Ďakujem vám, znamenalo to pre mňa veľa.

Man like Me – Jeden album. Ale miliardy kilodžoulov pozitívnej energie do života. Tento album mi vždy vykúzli úsmev na tvári,a  naučil ma pozerať sa na veci viac s úsmevom, a banalizovať problémy.

Kruder & Dorfmeister – Dnes už si ich už nepustím, ale pravda je, že boli z tých čo odštartovali môj vážny záujem o hudbu.

Portishead – Ale áno. Portishead. Tiež nie sú u mňa v súčasnosti príliš počúvaný, ale musím povedať, že bez nich by som nebol ten človek čo som.

Burial – Ani neviem prečo, ale mám pocit, že burial ma niečo naučil. Zo začiatku som tomu nerozumel, ale nevzdal som sa a našiel som krásu v jeho hudbe. Možno ma naučil trpezlivosti, možno to bolo niečo iné. Ale naučil ma niečo, a to niečo vo mne rezonuje dodnes.

Ako som napísal vyššie. Nejde o nejaké moje best of. Myslím si však, že títo umelci mi dali vela do života. Takých je však strašne veľa. Ide o selekciu. Vybral som  niečo, čo ma napadlo ako prvé. Je to krásne. Keď si spomínam na celú tú cestu ktorú som prežil s hudbou…. stáva sa zo mňa sentimentálny chlapec. Hudba je jedna z najkrajších vecí na svete. Buďme vďačný za každý jeden zvuk ktorý prejde cez naše uši. Ja som.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *